Danica Hričová a jej Štvrtá stena

Takto približuje tému svojej knihy Štvrtá stena Danica Hričová.

Je to príbeh dvoch sestier, ktoré by sa nestretli, keby nemuseli. Vôbec nemali byť sestrami, no ktosi sa proste pomýlil. Majú matku, ktorá tiež nevie, ako sa toto mohlo prihodiť. Mal tam byť ešte aj brat, ten ale tiež odišiel celkom nešťastne a omylom. Všetky pokusy o zmierenie Lucie a Doroty boli márne...
Lucia je herečka, ktorá si úspech predstavovala trochu inak, a Dorota úspešná spisovateľka, ktorú úspech obťažuje. Smrť ich otca je spúšťačom netušených právd. Cesta na pohreb znamená niekoľko hodín v tlakovom hrnci. Ide s nimi aj Luciina malá dcérka a mama sestier, ktorá už na obe dcéry dávno rezignovala.
Sled malérov len odkrýva ďalšie tajomstvá, čo sa roky skrývali a dusili vo vnútorných zákutiach aj utajených snoch.

Je to príbeh o tom, aké konflikty dokážu generovať vzťahy medzi najbližšími. Ako nám vedia zavariť, dostať nás do úzkych a pod tlak.
Príbeh Štvrtej steny je rozprávaný s nadhľadom, cynizmom a so spomienkami do detstva, ktoré vždy do súčasnosti naberú a ponúknu inú optiku. S tými súvislosťami je to totiž vždy tak trochu inak...
„A prečo takýto názov knihy? Štvrtá stena je tá neviditeľná stena v divadle, ktorá ohraničuje javisko a hľadisko,“ vysvetľuje autorka Danica Hričová. „Cez tú stenu sa neprechádza. Nestavia sa ku nej chrbtom – alebo aspoň podľa pravidiel by sa nemalo. Čo by však boli pravidlá, keby sa neporušovali? Dobré by bolo, keby tieto dve ženské tú štvrtú stenu, ktorá síce je neviditeľná, ale o to mohutnejšia, konečne toto celé prelomili.“

Danica Hričová pracuje v televízii ako kreatívna producentka, dramaturgička a scenáristka. V súčasnosti pôsobí v TV JOJ, kde vytvorila seriály Divoké kone, ZOO, Pravá tvár a Hotel. Má dve deti, manžela, psa, mačky a niekoľko koní.
Ďalší seriál Hotel, na ktorom som pracovala s filmovým režisérom Michalom Kollárom sa na obrazovky dostane čoskoro. „Je to veľmi ambiciózny filmový projekt, navyše veľmi vtipne napísaný,“ teší sa Danica.

Pre iné vydavateľstvo napísala dve knihy - Mrcha na koni (ghostwriting) a Svet masiek, ktorý bol voľne inšpirovaný zákulisím šoubiznisu.
Pracovala aj ako prekladateľka, preložila množstvo divadelných hier pre SND, DAB Nitra, Novú scénu, aj iné slovenské divadlá. „Jozef Bednárik mal rád moje preklady – konkrétne pri muzikáli Donaha mi doniesol po premiére svoje vlastné kvety a povedal – komu česť tomu česť, pastierovi trúba,“ spomína si na milé stretnutie s Béďom.
Danica Hričová dokonca preložila aj jeden Harry Potter film (druhý diel, Harry Potter a tajomná komnata) plus ďalšie množstvo filmov pre televíziu.

„Momentálne chystáme komediálny seriál z prostredia vlády, je to niečo na spôsob politickej satiry, aj keď nemôžeme reagovať na aktuálne veci. Je to akási zmes všetkých vlád, ktoré tu boli po vzniku SR,“ prezrádza úspešná producentka a scenáristka.

Začítajte sa do novinky Štvrtá stena:

Kedysi, keď sme boli malí
(niekedy v osemdesiatych rokoch)

Ja

Celkom dosť som si pamätala. Napríklad ako som stála na chodníku pred našou bytovkou v červených menčestrových gatiach na traky s vyšúchanými kolenami, účes podľa hrnca, s ofinou nakrivo, mohla som mať asi tak osem, aj keď ktovie, lebo tie spomienky sa časom stierajú a zlievajú do bezfarebnej guče, ako keď sa do seba nenávratne zmiešajú všetky možné farebné druhy plastelíny.
Pozerala som fascinovane na dvoch starších chlapcov, ako chloroformom na vate trávili v poháriku obrovského zeleného chrobáka. Chrobáka mi bolo ľúto, ale zachovala som sa hrdinsky a ani raz som nesúhlasne necekla. Lebo tí dvaja boli starší a zasväcovali ma do svojho rituálu, čo som v tej chvíli mohla považovať za česť, keďže som bola iba malá, síce zlatá, ale neduživá bytosť s ozaj nešikovným účesom a unisex nonsexi socialistickým svetríkom.
No a neskôr to už s tým hmyzom až taká zábava nebola, lebo niekedy zhruba v tom čase jeden chlapec kvôli mne zožral dážďovku. Trochu som ho k tomu aj vyprovokovala, pretože sa mi tesne predtým bez hanby a zbytočného okolkovania priznal, že ma miluje. Presne takto sa vyjadril, pritom nemohol mať viac ako osem, a ja som to ako správna žena okamžite zneužila. V skutočnosti som sa ho iba chcela zbaviť, lebo mi to vyznanie bolo nepríjemné, ako keby ma bol napríklad oslintal.
A ten, kto bezhranične miluje, je predsa hodný opovrhnutia. Tak som ho vyzvala na tento odporný akt s podtextom: keď ma miluješ, tak ju zožer a dokáž to, a on to bez mihnutia oka urobil. Bolo to nechutné, ale dotyčný dokázal svoju lásku, ako sa patrí.
Spomienky časom bledli, ostávalo len to, čo nejako hlbšie a silnejšie zarezonovalo, a to potom dotváralo celú mozaiku žitia.
Hrdinské činy, akty zbabelosti, hocičo, čo bolo niečím výnimočné. Ostatné „išlo do plynu“. V pamäti však často zostáva to, pri čom niekto alebo niečo muselo nevyhnutne trpieť, alebo čo všetko pri tom zahynulo.
Vyrastať v hlbokom socíku malo svoje výhody, ktoré sme aj tak pochopili až s odstupom času. Moja sestra Lucia bola odo mňa o dva roky mladšia a odjakživa bola za hviezdu. Rad-radom vymetala recitátorské súťaže, s prehľadom ich vyhrávala a pri oslavách pravidelne celej rozvetvenej rodine s oduševnením recitovala Mor ho. Otec bol na ňu nepokryte hrdý. On miloval jej bohémstvo a extrovertnosť, aj keď ju občas kritizoval za jej jemný, veľmi skoro sa rodiaci afekt. No videla som, a videli to všetci, že ju jednoducho žral.
My s bratom Rasťom sme boli len tak na okraji. Na okraji priepasti, otcovho záujmu, záujmu celého okolia. Boli sme ako temné bytosti, sivé eminencie, ktoré zasiahli, keď bolo treba, no za normálnych okolností si nás nikto veľmi nevšímal.
Raz Luciu neobsadili v školskej hre, urobila škandál, otec loboval u učiteľky, no tá bola neoblomná. Nakoniec musela Lucia potupne prísť hrať jedine namiesto nejakej, čo ochorela. Ale chopila sa svojej šance a dala to. Domov priniesla čokoládu z Tuzexu a ešte tri týždne s ňou nebola reč, keďže mala pocit, že nielen podala hviezdny výkon, ale zachránila svet. A tú ťažko nahonobenú čokoládu sme jej s Rasťom aj tak potajomky zožrali, na čo nám ona podpálila školské zošity, a otec ju za to nevyhrešil.
Lucii sa vždy všetko prepieklo, aj vtedy, keď ma ostrihala na ježka. Dala mi to do postupky, tak trochu na Dunča, ale tak umne, že aj Steven Tyler v osemdesiatych rokoch by sa červenal. Mama plakala, zalamovala rukami, potom mi strašným spôsobom vynadala (mne!!!) a odtiahla ma za tie dokatované škuty ku kaderníčke, ktorá tento akt pomsty už načisto dokonala.
My sme však tak strašne chceli rýchlo vyrásť, hrabali sme sa v maminých naftalínom nasmradnutých kožušinách, ktoré mala uložené v lodných kufroch, a umelohmotných koráľoch, kradli sme jej rúže a krémy. Lucia mala fantastický nápad – zliať všetky mamine voňavky do jednej nádoby, doplniť trochu vodou a dať do mraziaka. Keď na to prišli, lebo celá kuchyňa začala zaváňať ako kurtizánin kufor, mama zvozila mňa, lebo som najstaršia a mám mať rozum. Lucii som hlavne závidela to, že vždy vedela od života, čo chce, ten jej úplne jasný smer a ctižiadosť, to len ja som tápala v tme, až kým sa mi úplnou náhodou nevynorili nenormálne možnosti.
Rasťo bol najmladší, trochu nevýrazný brat, taký dobráčisko, vždy trochu pozadu za nami, zamiešal nám ešte karty v živote, keď ako vysokoškolák zomrel a my sme to museli ísť povedať rodičom.
Lucia vždy snívala o veľkej hviezdnej kariére. Že ju budú ľudia spoznávať, vrhať sa pred ňou na kolená a žobroniť o autogramy. Že bude visieť v chlapčenských izbách na plagátoch. Že keď ukáže prsník, budú jej platiť milióny. A keď ukáže dva, tak to už sa ani nedoplatia. Že bude veľká a slávna. Aj to dosiahla, len to bolo trošilinku inak, ako si to celé vysnívala, keď bola malá.
 

KAPITOLA 2

Lucia svoj cieľ dosiahla (?)

Lucia

Lucia na pľaci hrala ako odušu a ako vždy dala do toho všetko. V zakalenom jazierku ju držali za lýtka dvaja potápači, ona sa mala na pokyn vynoriť, povedať repliku, tak aby z nej tuhla krv v žilách, a potom sa ladne, v čo najväčšej tichosti ponoriť naspäť pod hladinu.
Pointa bola urobiť to všetko na sekundu presne a hlavne nezaváhať.
Keďže pod vodou nebolo počuť ani mäkké f a ona už päťkrát zmeškala nástup, za čo si od režiséra vyslúžila riadnu smršť tých najkreatívnejších nadávok, asistent jej mal dať pokyn a na druhej strane vybetónovaného jazierka zatľapkať rukou po hladine.
Lucia so zadržaným dychom sledovala capotajúcu sa ručičku. Vtedy vedela, že ide jej chvíľa, musí sa predrať na hladinu a predniesť svoj duchaplný text.
Vynorila sa a s gráciou jej vlastnou pohodila mokrou hrivou a odbľabotala repliku. Hnusné zelené riasy a lekná jej vždy pristáli navrchu hlavy, nech sa snažila, ako chcela, zakaždým to mala pre kameru veľmi nevhodne prehodené cez tvár, riasy jej trčali z uší a z nosa, a tak museli záber dokola opakovať, aby sa zachovalo všetko možné estetično, ktoré existuje v rámci možností vynorenia sa zo smradľavej vody.
Napriek objektívnym prekážkam dala do toho všetko.
Hrala oduševnene. S vervou. Vložila sa do toho. Milovala to!
„Neafektuj!” ziapal režisér, v štábe nenazývaný nijako inak ako Cholerik.
„Ale nemôžem nedýchať, je tu kosa, tá voda je zelená a pláva tu planktón. Doriti!“
„My vieme, že je to životný výkon, a práve PRETO sme rolu zverili tebe! A planktón je neviditeľný mikroskopický organizmus, čiže ho ANI TY nemôžeš vidieť, LÁSKA.“ Cholerik rád zvýrazňoval niektoré slová, pričom to nemuseli byť v zásade tie, ktoré zvýraznené mali byť, a to niekedy dodávalo jeho intonácii falošný tón. Všetko tajomstvo pritom tkvie v intonácii, ako často zvykol poúčať ostatných.
„Nevolaj ma láska!“ zvreskla Lucia.
„Okej, láska.“
Lucia neznášala, ako si z nej usiera, ale so žaburinou na hlave sa dalo len ťažko dôstojne argumentovať, a jej inak pomerne vysoké IQ padalo priamo úmerne s ľadovou vodou tiež do mínusových hodnôt. Neostalo jej nič iné, ako sa znova dať vtiahnuť pod vodu dvoma neoprénovými chlapmi, ktorým ešte doteraz ani raz nevidela do tváre.
„Márnivý čas radosti, po deviate!“ zaškrečala klapka, Lucia dala ďalší hlboký nádych a už ju ťahali dole.
Točili pri malom kaštieli, čo bol replikou francúzskeho zámku, ktorý dal akýsi panovník za dávnych čias postaviť svojej drahej manželke.
Genius loci bol už však od tých čias dávno fuč, kaštieľ odvtedy miliónkrát zamorilo stádo filmárov, unudených intelektuálov a ďalších členov štábu, ktorí sa už nevedeli dočkať obednej pauzy a takzvané televízne kváziumenie im nič nehovorilo.
Točili desaťdielny historický krimiseriál a Lucii sa po náročných kastingoch ušla úloha ducha panovníkovej mŕtvej ženy, ktorá ho chodila mátať v jeho najhorších predstavách. Ani ju nemuseli veľmi maskovať. Žaburina na hlave spravila svoje. Smrdela tým zatuchnutým jazierkom a vyzerala viac ako príšerne.
Dobrovoľne by sa takto rozhodne zhovadiť nenechala. Dobrovoľne rozhodne nie.
Ona mala zhovaďovanie na povel, musela to vykonať preto, lebo jej to niekto prikázal, niekto sa v tom dokonca aj vyžíval, a preto, lebo to niekto napísal.
Skrátka len preto, lebo si to niekto zmyslel. To už bol údel herečiek, napriek veľmi mylnej a skreslenej predstave širokej verejnosti o červených rozprestretých kobercoch, vykúrených karavanoch na pľaci a kateringu s pravidelným prísunom homárov a kaviáru. Langusty, kaviár aj koberce boli len bohapusté a naslovovzaté klišé.
„Herectvo je, moji zlatí, rehoľa,“ zvykla im s varovne zdvihnutým obočím hovorievať ich pedagogička, herečka, onoho času národná umelkyňa, ešte keď boli študenti a už od začiatkov školy sa mali v študovni hádzať o zem a ponižovať sa na počkanie. Potom ich zas na počkanie ponižovali režiséri, ktorí si z nich robili handry do svojich študentských predstavení, a nakoniec scenáristi, ktorí im písali nevídané sprostosti a tým ich držali pri živote, lebo veď z čoho iného by žil taký herec, ak by nehral.
„Moc veľké bubliny púšťaš! Neviem to natočiť! Zvuk je nahovno! Trochu úspornejšie tam dolu!“ ziapal Cholerik z plných pľúc.
„TAK SORRY, ŽE DÝCHAM! Môžem tu aj zdochnúť, ak treba!“ vybuchla Lucia po sedemnástej klapke, vyfľusla zelenú vodu a mala s tým chuť praštiť.
Aj by to už naozaj vtedy zabalila, keby ju v tej chvíli nebol ten sadistický egoistický človiečik po tej osemnástej konečne nepochválil.
„No vidíš! Krásna bola! Obraz hotový! Obedná pauza!“
Štáb sa rozliezol.
„Väčšiu pučovinu som v živote netočila,“ prevracala cez pauzu očami produkčná Marta, známa aj ako podržtaška. To však hovorila vždy a zakaždým, lebo to už tak akosi patrilo k obligátnemu štábovému frflaniu.
Lucia fajčila s ňou a ďalšími kolegyňami, z ktorých sa každá na niečo sťažovala. Jedna mala neznesiteľné péemes, druhá v noci veľmi živú zlú nočnú moru so svojím ex, ktorý v nich pravidelne vstával z truhly, tretia opicu, už tretiu za sebou a už sa prestal osvedčovať aj starý známy systém klin klinom. Lucii bola len zima a drkotala sa v erárnej kostymérskej mikine, a nemohla sa ani len osprchovať, pretože poobede v jazierku pokračovala s nadväznou klapkou.
Všetky starosti kolegýň jej pripadali malicherné, keď človek smrdí, je nevyspatý a hlava mu ubieha do tých najtemnejších zákutí, ktoré sa v poslednom čase nedobrovoľne automaticky oživovali, keď je ponižovaný a keď už sa raz necíti docenený a nevie, čo by si počal so svojím životom.
Nebolo to tak, ako to malo byť. Nenaplnili sa jej predstavy, ale mala pocit, že ani zďaleka. Hviezdne nebo sa nielenže nekonalo, ale okolo neho ani náhodou nešlo.
A v ten deň ju ešte aj dorazil Cholerik, ktorý považoval za potrebné jej cez pauzu dať pár skvostných rád do života, ktoré skryl za smerodajné pripomienky k jej hereckému výkonu.
„Bola by si dobrá, to vieš.“
„Kedy?“ Lucia vedela, že príde nejaký háčik. Ako vždy.
„Keby si mala niečo navyše.“
„Čiže sa mám v ďalšej scéne vyzliecť.“
Zasmial sa.
„Vidíš. To je tvoj problém. Si prvý plán. Furt prvý plán. Chýba ti trochu tej nadstavby.“
„Tak, hľadám to ešte. Herectvo je rehoľa.“ Tváril sa, že nepostrehol iróniu.
„Na kastingu si bola lepšia,“ povedal jej. „Máš trému alebo nervy, alebo ti niekto nedal?“
„Na kastingu si ma nenútil textovať s hlavou v lavóre v skysnutej vode.“
Lucia ho mala plné zuby. Kedysi býval talentovaný, teraz točil sprostosti, v ktorých musela hrať. Ako sa to vezme, musela ako musela. Vlastne áno, musela. Predtým spolu s Cholerikom niečo mali, už sa to však zdalo ako sto rokov. Bolo to ešte počas školy a tesne po, keď ešte nikto nevedel, kto spraví dieru do sveta a kto, naopak, zapadne do kanálov umeleckého zabudnutia a skončí v lepšom prípade v reklamke, v tom horšom v štátnom psychiatrickom zariadení. Takže v tom čase študentských liet bolo treba taktizovať a držať sa tých správnych ľudí, no bola to akási ruská ruleta. Vtedy nikto nemohol vedieť, kto prerazí a kto nie. Niekedy aj tí, čo sa javili ako najtalentovanejší, skončili na smetisku neúspešných, pachtiacich sa osobností, sotva bojujúcich o prežitie. Navyše, bolo tu dosť rozpoltených osobností a táto práca ich rozpoltenosť ešte viac trieštila, najmä jej rovesníkov, hercov. Zle znášali neúspech. Horšie ako normálni ľudia. Boli nútení sa pretvarovať, keď im bolo akokoľvek príšerne, museli zo svojich najhlbších útrob vydolovať freneticky šťastnú náladu, stvárniť desiatky rôznorodých postáv v krátkom čase za sebou, niekedy aj naraz v jeden deň, aj počas jednej hodiny, jedného predstavenia, dať tvár a hlavu protichodným charakterom, držať v hlave stovky strán textu, čo celé poriadne udieralo na hlavu.
Akoby sa všetko, čo mala Lucia v hlave, v jednej sekunde razom premenilo na nechutnú realitu.
Zazvonil jej telefón. Na displeji svietilo varovnými písmenami MAMA, a to neveštilo nič dobré, lebo mama jej v posledných rokoch volávala, len keď to bolo skutočne viac ako nevyhnutné. Lucia odišla od Cholerika trochu bokom a zdvihla to.
Pozeral na ňu, ako sa jej roztriasli ruky.
Bez slova zložila a ostala tam stáť, v tranze. Nemusel sa nič pýtať.
„Zomrel mi otec,“ povedala a sama tým slovám ani neverila. „Musím ísť,“ začala zo seba zhadzovať smradľavé handry.
„Ale...“ Cholerik rozmýšľal, čo má povedať – roztočený deň, kopa peňazí v lufte. Nesplnia plán. Budú v mínuse, rozpočet v prdeli. Ale smrť je smrť, a ešte k tomu otec...

Milan Buno, 16.1.2018