DAN BROWN píše o svojom písaní a svetových hitoch

"Keď som mal päť rokov, moja mama mi pomohla napísať prvú knihu. Ja som diktoval a ona ťukala do stroja. Moje prvé veľdielo sa volalo Žirafa, prasiatko a nohavice v ohni," spomína dnes 50-ročný autor bestsellerov, ktorý pochádza Exeteru v americkom New Hampshire. "Bol to taký jednoduchý príbeh o troch priateľoch, ale odvtedy som písať neprestal. Venoval som sa mu na základnej škole, strednej aj na univerzite."

Kostol na jazere
Pozitívny vzťah k písaniu však z nikoho ešte nerobí profesionálneho spisovateľa, ktorého knihy ako na bežiacom páse prekladajú takmer do všetkých svetových jazykov a stali sa aj námetom viacerých filmov. "Myslím, že za to môžu moji rodičia. Všetko sa to začalo paradoxom, mierne mätúcim a protirečivým," približuje Dan Brown. "Keď som bol malý, moja mama bola v našom miestnom kostole organistka a viedla zbor. To znamená, že sme boli každú nedeľu v kostole. Nevadilo mi to, tú hudbu som miloval a tiež nám dávali zadarmo šišky."

Na malého Dana kostol veľmi hlboko zapôsobil, lenže leto zvykla celá rodina tráviť v horskej chate pri jazere. Kostol bol ďaleko a tak pani Brownová dostala originálny nápad: omše sa odohrávali priamo na hladine jazera. "Moji rodičia, ja, moja sestra a môj najmladší brat sme nasadli do kanoe a odviezli sa na odľahlé miesto uprostred jazera. A tam sme čítali pasáže zo Svätého Písma, spievali žalmy a ďakovali Bohu za to, že nás ochraňuje. Dnes musím pripustiť, že to bol úchvatný nápad," zamýšľa sa spisovateľ a dodáva, že ako desaťročnému mu však rodinné omše uprostred jazera pripadali nesmierne nudné.

Jedno nedeľné ráno, keď ho opäť čakalo pádlovanie do improvizovaného rodinného svätostánku, prosil Boha o pomoc. A v tom sa ozvalo: "Zober si udicu." Mladý Dan sa potešil a začal počas nedeľných bohoslužieb chytať ryby. Pochopiteľne, jeho mama protestovala, ale vynaliezavý chlapec sa bránil: "Keby Boh nechcel, aby som chytal ryby, tak by ich nestvoril také lahodné."

Pozrite si všetky knihy Dana Browna.

Veda pri jedle
Danov otec mal veľkú záľubu vo vede, prírode a faktoch. Bol to učiteľ matematiky a celý život s úprimnou bázňou obdivoval svet okolo nás a jeho dokonalé fyzikálne zákony. "Ako tínedžer som s ním hodiny obdivoval hviezdy na oblohe, rozprávali sme sa o vesmíre a jeho nekonečnosti. Pri jedle nám na mrkve vysvetľoval paraboly a hyperboly, pizza poslúžila na debatu o uhloch a pí," približuje vášeň svojho otca.

Milí chlapci sa nepýtajú
"Ako vidíte, vyrástol som v domove, kde sa neustále prelínali tieto dve veci - veda a náboženstvo. A bol som v ňom šťastný, kým som nezačal tušiť, že tieto dva svety si občas protirečia. V Biblii sa písalo, že Boh stvoril svet za sedem dní, ale v škole nás učili o Veľkom Tresku. Keď som sa na to pýtal kňaza, ten mi odpovedal: ‚Milí chlapci nekladú takéto otázky‘. Nuž, milí chlapci možno nie, ale ja som sa pýtal," zabáva sa pri spomínaní Brown a dodáva, že práve to ho priviedlo k napísaniu kníh, ktoré ľudia hltajú na jeden dych.

Jeho romány bravúrne miešajú sféru šifier, symbolov, náboženstva a umenia s reálnym svetom. A to tak, že keď v roku 2003 vyšla jeho kniha Da Vinciho kód, protestoval aj Vatikán. Hoci išlo o románovú fikciu, zobrali to akosi osobne. Odborníci mu často vyčítajú, že fakty prekrúca, ale to je predsa výsada každého autora, ktorý píše beletriu a nie literatúru faktu. Brown vo svojich knihách upozorňuje, že príbehy sú fiktívne a postavy vymyslené.

Spracovala Katarína Abeille, Život