Brilantný triler Stratená

„WOW! Táto kniha nám vyrazila dych. Úplne nás namotala a nedokázali sme ju odložiť,“napísali v My Own Jackpot. A to je najčastejšia reakcia – wow, úžasné a neskutočne vzrušujúce! Akčná jazda, ktorú si vychutnáte do poslednej stránky...a potom si budete musieť zapáliť dve cigarety, aby ste sa upokojili.
Stratená je mysteriózny psychotriler, ktorý splní všetky očakávania milovníkov tohto žánru. Presvedčí vás, že v tomto žánri ešte nebolo všetko vymyslené a je stále čo objavovať.

Pred osemnástimi rokmi prišla o dieťa.
Príde pri jeho hľadaní aj o život?

Pred osemnástimi rokmi sa Helena, šesť­mesačná dcérka Simone Porterovej, stala obeťou únosu. Simone a jej manžel Matt si pomaly znovu vybudovali rozvrátené ­životy, ale bolesť zo straty dieťaťa ich nikdy neopustila.

Zrazu sa sčista-jasna objaví mladá žena Grace a tvrdí, že má informácie o ich unesenej dcére. Ale kto je v skutočnosti Grace a môže jej Simone dôverovať?
Keď zmizne aj Grace, Simone sa pustí do zúfalého hľadania dcéry aj ženy, ktorá má dôležité informácie o tom, kde sa nachádza. Pomaly sa posúva k pravde, ale sama sa ocitne v nebezpečenstve.

Objednajte si triler Stratená.

Kathryn Croftovávyštudovala mediálne umenie a anglickú literatúru. Pôvodne pracovala ako stredoškolská učiteľka, v súčasnosti sa naplno venuje literárnej tvorbe. Napísala už päť úspešných románov a zaradila sa medzi bestsellerové autorky.
Šokovala najmä knihou Stratená – brilantný triler, aký zvyknú napísať svetoznámi spisovatelia, ktorí patria medzi to najlepšie a najpredávanejšie. Rýchly spád, mrazivé napätie, množstvo otázok a predovšetkým vynikajúci záver.

Začítajte sa do novinky Stratená:

Prológ

Ľahko ho spracovala, aby s ňou zostal sám. Išiel jej pekne po ruke a už stačilo iba, aby ho obšťastňovala milým úsmevom, aby sa smiala na jeho vtipoch a aby predstierala, že ju zaujíma, čo hovorí.
Ale odrazu sa ocitla v jeho byte pre ňu v takmer neznámej časti mesta a keby si nedávala pozor, ľahko by sa prestala ovládať.
„Tak, tu bývaš?“ ležérne prehodila a obzerala sa okolo seba, vnímala zopár kusov nábytku a holé biele steny. Akoby stála v byte na predaj, nič nenaznačovalo, že v ňom niekto býva.
Prikývol, pritiahol si ju k sebe a ruky zosúval po sukni. Pokožku mal chladnú a keď sa k nej naklonil a perami jej hľadal ústa, zacítila mu v dychu whisky.
Chvíľu ho nechala, aby ju bozkával, bozky považovala za drobnú obetu, keďže sa chcela dopátrať pravdy. A práve o ňu jej dnes večer išlo, nech ju to stojí čokoľvek. Zaprisahala sa, že kým skončí tento deň, získa potrebné informácie.
„Povedz mi, ako si to minule myslel,“ spýtala sa a pritlačila sa k jeho telu, hneď zacítila, aký je pod džínsami tvrdý.
"Uhm? Čože?“ Šalel po nej a bol opitý. Nie najlepšia kombinácia.
„Vtedy si mi začal niečo rozprávať. Nespomínaš si?“
Stiahol ruky zo sukne, priložil ich na blúzku a stískal jej prsia. Robila, čo mohla, aby sa neodtiahla. Úmyselne si obliekla texaskovú blúzku s veľkým výstrihom, rozopla si až priveľa gombíkov a odhalila kúsok z pŕs. Jej snaha však bola zbytočná, nevadilo by mu, ani keby mala na sebe plastové vrece na odpadky.
„Už som na to zabudol,“ podnapito zašomral. „Poďme do postele.“
Musela sa podvoliť a urobiť, o čo ju žiada. Nasledovala ho, pričom sa modlila, aby jeho túžba nezašla priďaleko. Bridila sa jej predstava, že ju privalí nahým telom. Nie, také niečo nedopustí.
V spálni mal závesy zatiahnuté, mäkučké svetlo z pouličných lámp presvitalo cez úzku medzierku v strede. Hrabal sa vo vrecku, niečo hľadal, napokon vytiahol mobil a ťukol doň.
„Doparoma. Vybitá batéria. Kurva. Nepožičiaš mi telefón?“
„Načo?“ spýtala sa. „Komu chceš volať?“
„Nikomu. Len si chcem niečo overiť.“
Zdráhavo mu podala telefón a čakala, čo bude nasledovať.“
„Chcem si ťa nafilmovať,“ povedal, „a telefón namieril na ňu.“
Ustúpila k dverám. „Čože? Nie. Prečo? Prestaň. Vráť mi telefón.“ Načiahla sa, aby mu ho z ruky vytrhla, ale rýchlo si ju schoval za chrbát.
Z tváre mu zmizol úsmev. „Vyzleč sa.“
Vzápätí si sadol na posteľ a naďalej na ňu mieril telefónom. „Nebude to také, ako s fotoaparátom, ale vyzeráš skvele, preto si ťa chcem zachytiť. Čo nakrútim si neskôr pošlem na svoj mobil.“
Predstava, že by si z nej na filme uchoval čo len kúsok, ju doslova vydesila. „Počkaj. Najprv mi všetko povedz. Čo si mal vtedy na mysli. A prestaň ma filmovať.“ Vzal jej telefón, no len čo sa ho znovu zmocní, okamžite vymaže, čo nakrúti.
Sťažka si vzdychol, čím dokázal, že presne vie, na čo sa ho pýta. „Každému bude jasné, že ma využívaš. A to nie je pekné. Niečo za niečo. No tak, buď férová.“
Rozprával žoviálne, ale jeho výraz sa jej nepozdával, čelo sa mu rozrylo hlbokými vráskami. S odmietnutím sa určite neuspokojí. Možno by sa mohla s ním ešte chvíľu pohrávať, aby si myslel, že mu neodporuje.
Pomaly si na blúzke odopla zopár posledných gombíkov, nevšímala si, že ju stále nakrúca a šúcha si rozkrok. Ustavične upieral zrak na obrazovku, očividne ho väčšmi zaujímala na nej než v skutočnosti.
„A je to,“ povedala, keď si vyzliekla blúzku a založila ruky vbok, dávala mu najavo, že sa neprestáva ovládať. „Iné nedostaneš, pokiaľ neprehovoríš.“
Nevšímal si ju a spustil ruku. Vyzleč sa donaha. A zostaň na mieste. No tak, chýb sa, zbytočne strácaš čas. A ja trpezlivosť.“ Pokrútil hlavou a pohľad mu ochladol, stvrdol a odcudzil sa.
V tej chvíli si uvedomila, že urobila príšernú chybu. Podcenila ho. Určite jej nedovolí odísť, kým neurobí, čo si zaumienil.
„Stačí, odchádzam,“ oznámila. Určite existuje aj lepší spôsob, ako z neho vymámiť pravdu. Takto sa jej to určite nepodarí. A už si obliekala blúzku, v okamihu k nej priskočil, zvalil ju na posteľ a sťahoval jej sukňu.
„Už celú večnosť po tebe túžim,“ priznal sa a telom ju privalil, aby sa nehýbala.
Mocovala sa pod ním, ale zbytočne. Odvrátila sa od neho a chcela vykríknuť, ale hlas jej v hrdle zamrel. Vtom si na nočnom stolíku všimla ťažkú sklenú lampu. Keď zašla až tak ďaleko, nemohla sa vzdať. „Povedz mi, ako si to minule myslel.“
Na tvári sa mu rozprestrel samoľúby úškrn, ale mlčal.
Pokúsila sa zaflirtovať úsmevom, ale nebola si istá, či sa jej to darí. „Nemusíme to predsa robiť takto. Nemal by si väčšiu radosť, keby som z toho mala potešenie aj ja? Keby som ti dovolila, po čom túžiš? Nebolo by to tak lepšie?“ Riskovala. Celkom jasne sa rozhodol použiť silu.
Ani sa nepohol. „No tak, na čo čakáš?“
V hrdle preglgla horkú slinu a siahla mu za penisom, hladkala ho a bojovala zo závratom. „Že sa ti to páči?“
Oči mu nadobudli sklený lesk, zdvihol hlavu a zahľadel sa do stropu. „Áno, robíš to skvele.“
„Povieš mi to teda?“
Pozrel na ňu, zasmial sa a vtedy si uvedomila, že z neho určite nič nevytiahne. Musí si vymyslieť lepšiu stratégiu, takú, čo by naňho lepšie zabrala.
Vtom ale otvoril ústa a prehovoril, zlomok sekundy predtým, než jej zdvihol sukňu a prisunul sa k nej, z úst mu vypadlo neznáme meno.
Vtedy siahla po lampe a udrela ho ňou po hlave, udierala dovtedy, kým zovretie napokon nepovolil.

Prvá kapitola

Pred osemnástimi rokmi

V náručí držím svoje dievčatko a hľadím naň, neviem uveriť, že sme splodili niečo také nádherné. Možno prišlo trochu priskoro, ale nezmenila by som na tom nič. Len dúfam, že Matt sa k tomu stavia rovnako. Mám dojem, že stráca pôdu pod nohami, ale rovnako sa vedie aj mne. Niekedy ho sledujem, ako ju nervózne drží, akoby bola z porcelánu a už-už sa mu má v rukách rozbiť, ale úsmev na jeho tvári prebíja akékoľvek pochybnosti. Všetky sa vytratili, premohla ich naša prekrásna Helenka.
Len čo ju uložím späť do postieľky, znovu sa rozplače, ale musím ju nechať, ako ma poučila pôrodná asistentka. Nemôžem k nej predsa pribiehať zakaždým, keď sa rozplače. Vyjdem z izby a zavriem dvere, v ruke nesiem detský monitor, nasleduje ma Helenkin krik.
Matt sedí na gauči, okolo seba má rozloženú kopu učebníc a čelo zvraštené od sústredenia. Chvíľu sa naňho dívam a srdce sa mi nadúva pýchou. Onedlho sa stane lekárom a presťahujeme sa a budeme mať viac než tri izby. Helenka dostane detskú izbu a on pracovňu, aby mohol v pokoji pracovať.
Zdvihne hlavu a usmeje sa. „Ahoj.“ Oči mu zabehnú na vreštiaci monitor.
Obzriem sa okolo seba, ale nemám ho kam odložiť. Kuchyňa s obývačkou tvoria jeden otvorený priestor a Helenka leží v našej spálni, v jedinej ďalšej miestnosti okrem zapratanej kúpeľne.
„Neboj sa,“ vravím. „Určite čoskoro prestane plakať.“
Všimne si, ako sa ma zmocňuje panika, odloží knihy nabok a vstane, prejde ku mne a pritiahne si ma k sebe. „Hej, nič sa nedeje, musí sa len trochu zabývať. Trochu si na nás zvyknúť. Všetko je tu pre ňu cudzie. Veď len nedávno opustila toto pohodlné miestečko,“ šúcha ma po bruchu, ešte vždy napuchnutom po pôrode, „a teraz sa musí vyrovnať s celkom novým prostredím. S nami. S dvoma nevedomými rodičmi, čo ani za svet nevedia, čo majú robiť!“ Poobzerá sa po byte. „A pozri sa, kde bývame. Veď tento byt je nanič aj pre nás, nie to pre bábätko.“
„Nie je až taký zlý,“ poviem a hľadím do malej izby. Zo stien sa odlupujú žltnúce tapety a koberec je vychodený, ale aspoň máme domov. Väčšina našich priateľov ešte žije s rodičmi, sme vlastne šťastlivci, že máme vlastný priestor, kde môžeme zložiť hlavu. A vo štvrti South Ealing sa nežije zle.
Matt si vzdychne. „Kiežby sme si mohli dovoliť niečo lepšie. Ale sľubujem, že sa to čoskoro zmení. Len čo dokončím medicínu a nájdem si zamestnanie, bude nám hej. Nad týmto bytom sa už len zasmejeme.“
„Ale stále je to lepšie ako bývať u rodičov a každý inde,“ pripomeniem mu. „Aspoň sme všetci spolu. Ako rodina.“
Matt si zahryzne do spodnej pery. Zo zvyku, všimla som si, že to robí len odnedávna. „Ako čudne to znie, nemyslíš? Ako rodina. Pri našom veku.“
Nemusí mi hovoriť, aké je to čudné. Mám devätnásť a on dvadsaťdva, sme priveľmi mladí, aby sme si hovorili rodina. Ale Helenka všetko zmenila.
Odtiahla som sa. „Ale neľutuješ, že sa nám narodila?“
Chytí ma za obe ruky a jemne ich stisne. „Nie, a nikdy nebudem. Viem, že som sa spočiatku správal ako truľo, ale... bol som... však vieš. Trochu vystrašený? Ale teraz je s nami, a už si to inak ani neviem predstaviť.“
„Aj keď ťa vyrušuje pri učení?“ pýtam sa a dvíham detský monitor. Helenka stále plače, ale pomaly si na jej krik zvykám, beriem ho ako neškodný a upokojujúci zvuk v pozadí, netreba sa ničoho obávať.
Matt odloží knihu a nakloní sa dopredu. „Vieš ty čo, zavolám mame a požiadam ju, aby sa s Helenkou išla trochu poprechádzať do parku. Čerstvý vzduch ju možno upokojí.“
„Nebude to pre ňu oštara?“ Zakaždým, keď ju aj ja o niečo požiadam, hneď viem, čo mi odpovie. Hoci mala Miriam mnoho výhrad proti tomu, aby sme si Helenku nechali, vnučku si nesmierne obľúbila a bez jej pomoci by sme boli stratení.
Matt na mňa pozrie, akoby vravel: Ako si to môžeš myslieť? A siahne po telefóne.
Ani nie o hodinu leží Helenka v kočíku, v rukách stíska plyšového zajačika, pripravená na cestu do parku. Už sa trochu upokojila, akoby vedela, že ju čaká niečo pekné.
„Som taká rada, že ste zavolali,“ povie Miriam a očami hladká bábätko. „Viete, že hoci mávam dosť roboty, môžem vám pomáhať aj častejšie. Nebojte sa mi zavolať. Obaja ste mladí, potrebujete trochu času aj pre seba. A dieťa by vám nemalo prekážať, skôr vás posilniť.“
„Vieš, mama, musím sa učiť,“ prizná sa Matt, ale matka si ho už nevšíma, mizne za dverami a spoza nich im posiela spevavé dovidenia.
„S tým učením si to myslel vážne?“ pýtam sa, len čo dvere zacvaknú.
„Ako, nerozumiem?“ Matt ju obdarí úsmevom, typickým sexy úsmevom, už som ho uňho chvíľu nevidela a cítim, ako sa roztápam. Po prvý raz, odkedy sa nám narodilo dieťa, ho potrebujem, hneď a zaraz, niet ani času zájsť do kúpeľne.
Ležíme vedľa seba na gauči, šaty porozhadzované na podlahe. Počúvam, ako Matt dýcha a uvedomujem si, že sa mi nechce ani pohnúť. Už nikdy. Túžim predĺžiť tento okamih, natiahnuť ho, nakoľko sa len dá, ako gumku, hoci viem, že napokon strelí naspäť.
Pobozkám ho na hrudi. „Nie je to iné, však?“ musím sa spýtať, lebo som počula rozprávať ľudí, že po narodení dieťaťa sa všetko zmení.
„Nie, nie. Samozrejme, že nie. Všetko je skvelé. Vynikajúce.“
A naozaj aj je.
Kým nezazvoní telefón a náš svet sa navždy nerozpadne.
„Čože? Pomalšie. Opakuj. Nerozumiem ti.“
Držím Matta za rameno, keď telefonuje. Nemusím sa pýtať, kto volá, viem to. A tiež viem, že sa stalo niečo veľmi zlé.
„Och, doriti, kurva. Pozrela si sa všade? Si si istá. Zavolaj na políciu. Okamžite. Hneď prídem.“
Odhodí telefón a schmatne džínsy. „Nestrachuj sa, Simone, volala mama. Vraví, že nemôže nájsť Helenku. Idem za nimi do parku, ale ty zostaň doma, keby prišli policajti. Práve im volá, možno bude potrebné, aby v byte niekto bol, neviem. Doriti. Kurva!“
„Čože... ako to myslíš, že ju nemôže nájsť? Čo sa stalo?“ Ešte som nahá, úplne premrznutá a nemôžem sa ani pohnúť.
Mattove slová mi splývajú dohromady a vyznievajú, akoby hovoril cudzím jazykom. Zachytila som len, že Helenka je nezvestná. Niečo o toaletách v parku. A Miriam je zle od žalúdku. Nič mi nedáva zmysel. Všetko je pohnojené. Nemohla sa stratiť. To nie je možné.
Ale pomaly si uvedomujem súvislosti a padám na podlahu, kolená si udieram o koberec. Necítim fyzickú bolesť, maskujem ju tým, že nevládzem dýchať. Zvieram si prsia, sústreďujem sa len na to, ako som pri Helenke zlyhala. Mala som byť jej matka, chrániť ju, aj keď je mimo môjho dohľadu.
Kričím svoje myšlienky Mattovi, dvíha ma a chytá do rúk moju tvár.
„Nájdeme ju,“ vraví. „Upokoj sa.“
Som priveľmi otupená, aby som reagovala a dokážem len počúvať, keď mi kričí pokyny a ponáhľa sa z bytu.
A vtedy si uvedomím, že sa to naozaj stalo.

Druhá kapitola

Dnes
Človek má čudný pocit, keď je presvedčený, že ho niekto sleduje. Doteraz, pokiaľ viem, som také niečo nezakúsila, ale nedá sa v ňom pomýliť. Jasne cítite, že sa na vás niekto díva, no len čo sa otočíte, ťažoba z vás spadne. Ale aj tak viete, že vás niekto pozoruje.
Pred piatimi minútami som vkĺzla do obchodného domu John Lewis, hoci si nepotrebujem nič kúpiť. Chcem si len byť istá. Je čas obeda, do práce sa musím vrátiť o pol hodiny a ešte sa potrebujem najesť, ale teraz som celá nervózna. Vyšla som si len trochu na čerstvý vzduch, aby som na chvíľu utiekla z dusného štúdia, ale teraz skôr ľutujem, že som v ňom neostala.
Zvrtnem sa a je tam. Tá istá mladá žena, akú som si všimla, keď som vychádzala z práce. O čosi neskôr som si ju zbadala za sebou aj na Oxfordskej ulici. Môže ísť o zhodu okolností, ale zazrela som ju aj dnes ráno pri zástavke metra.
Sleduje ma.
Poznám ju? Pri svojej práci sa stretávam s množstvom ľudí, ale nepatrím k tým, ktorí zabúdajú tváre. Ani nič iné. Matt vravieva, že ho ohromuje, čo všetko si zapamätám, vraj môj mozog si vybavuje aj tie najtriviálnejšie podrobnosti. Vravieva, že by som mala robiť jeho robotu, pre praktického lekára by bolo darom z neba, keby mal takú pamäť ako ja. Ale nech je, ako chce, určite by som sa nehodila na oznamovanie zlých diagnóz pacientom. Neviem sa tak odosobniť ako on.
Označujem ju slovom žena, ale ešte ňou ani zďaleka nie je. Neviem odhadnúť jej vek, ale nemôže mať viac než dvadsať rokov. Preto by ma nemala priveľmi desiť, ale pravý opak je pravda.
Ukradomky na ňu pozerám a vidím, že si prezerá škatuľu s kávovarom. Je vysoká a štíhla, na sebe má priliehavé elastické nohavice a krátku koženú bundu, okolo krku obkrútenú tyrkysovú šatku. Spod bundy jej vykúka okraj dlhého sivého trička, ale sotva je jej v ňom teplo. Na nohách má čierne tenisky so žiarivou bielou podošvou.
Spomienky na Helenku sa mi dobýjajú do hlavy. Oblieka sa takto? Deštruktívne úvahy však musím z mysle vytlačiť. Teraz o nej nemôžem premýšľať, tu nie, uprostred obchodného domu, pred niekým, kto ma špehuje.
Prehŕňam sa vo vyleštených strieborných príboroch, vôbec nemám o ne záujem, no usilujem sa vymyslieť, čo urobiť. Môžem k nej pristúpiť a spýtať sa, či nepotrebuje pomoc. Ukázať jej, ako sa poľahky vyrovnám aj s takou zhodou okolností, že ju vidím v obchodnom dome a pred chvíľou som ju zazrela pred budovou, kde pracujem. Alebo ju budem ignorovať, rýchlo vypadnem z obchodu, vrátim sa do práce a zabudnem na túto hlúposť. Niekedy sa nechávam unášať svojou predstavivosťou: riziko mojej práce. A mojej minulosti.
Kým si stihnem zvoliť, čo podniknem, pristúpi ku mne a poklepe ma po pleci. Veľmi jemne, ale náhlivo a naliehavo žiada o pozornosť.
„Prepáčte.“ Má prekvapivo jemný hlas.
Teraz, keď stojí sotva niekoľko centimetrov odo mňa, uvedomím si, aká je pekná. Má velikánske, žiarivé tmavohnedé oči a dlhé, úplne rovné, takmer čierne vlasy.
„Prosím?“ Napriek predchádzajúcemu plánu sa na nič iné nezmôžem.
Očami švihne doľava, potom doprava, kým ich znovu nasmeruje na mňa. „Ste Simone Porterová, však?“
Takže som mala pravdu. Vie, že pracujem v štúdiu. Ale nech chce čokoľvek, nepôjde o nič dobré, prečo by ma inak sledovala z práce, keď sa mohla so mnou stretnúť v nej? Mohla mi poslať email ako druhí ľudia, čo potrebujú moju pomoc.
„Prosím?“ Hlas mi zostražitie. „Čo si prajete?“ Mrknem na hodinky a dúfam, že si všimne, ako jej naznačujem, že nemám veľa času.
Obzrie sa za seba, čo potvrdzuje môj dohad, že nech mi hodlá povedať čokoľvek, nebude to nič, čo chcem počuť. „Môžeme sa porozprávať? Ale nie tu.“
„O čo vám ide? Kto ste vlastne?“
Chytí ma za rameno a ja sa strhnem. Všimne si to, lebo sa ospravedlní a okamžite odo mňa odstúpi, takmer narazí do radu pekne naukladaných škatúľ s kanvicami. „Potrebujem... sa veľmi súrne s vami porozprávať. Ale nie tu.“
„Tak musíte prísť za mnou do práce. Na sieti si z takýchto stretnutí robia žarty.“
Mladá žena vzdychne a pokrúti hlavou. „Nie, nie, nemá to nič s vašou prácou.“
Také niečo neočakávam a som z toho prekvapená. „Potom... odkiaľ ma poznáte?“
„Nepoznám... nie celkom...“ Hľadí si na tenisky.
„Pozrite, ľutujem, ale už sa musím vrátiť. Ak ide o niečo dôležité, zavolajte mi, dobre?“ Otočím sa, ale cítim, ako ma prebodáva očami.
„Simone?“
Viem, že by som sa nemala obrátiť. Mala by som kráčať ďalej, akoby som ju nepočula, nepozná to a aj tak na tom nezáleží. Očividne nešlo o nič dôležité. Možno o mne vie z práce a chce sa spýtať, či jej nemôžem zohnať robotu. To sa stáva, keď pracujete v televízii. Napriek tomu sa obzriem, oči sa jej ešte zväčšili, prosia ma, aby som ju vypočula a brala vážne.
„Musím sa s vami porozprávať. Ide o vašu dcéru.“
Čosi zo mňa vysalo všetok vzduch, pevne sa chytím najbližšej police, aby som nespadla. "Čože,“ spytujem sa, hoci som počula každé slovo, akoby prenášané cez reproduktor.
„Nezájdeme niekam inam? Prosím vás?“

Milan Buno, 29.3.2017