Až do konca. A stojí to za to!

Príbehy plné vášne, romantiky, ale aj vtipu, šarmu, lásky a pohody. „Sexi a romantické. Táto kniha vám vezme dych a okamžite vás vtiahne do sexi návykovej lovestorky,“ rozplýva sa Harlequin Junkie Blog. Verte, že knihu Až do konca si vychutnáte naozaj až do koncaJ

Sladkú pomstu treba kuť zahorúca

Miranda Stormová neverila, že Gavina Luciana ešte niekedy stretne. Pred tromi rokmi prežili krátky vášnivý románik – a potom z jej života náhle zmizol. No teraz je späť a Miranda neodolá pokušeniu na malú odplatu. Ako známa kulinárska kritička neváha a napíše zdrvujúcu kritiku Gavinovho rodinného podniku. Pomstu predsa treba kuť zahorúca!

Pre majiteľa tradičnej talianskej reštaurácie, ktorý má k dispozícii necelé tri mesiace, aby znovu postavil na nohy krachujúci podnik, je negatívna kritika v prestížnom časopise hotová pohroma. Tentoraz však zďaleka nejde iba o jedlo. Konečne si uvedomil, čoho sa vzdal, a je rozhodnutý využiť čas na to, aby dávnej láske dokázal svoje kvality v kuchyni… aj v spálni! Má v úmysle naservírovať jej čosi, čomu jednoducho neodolá.

Objednajte si novinku Až do konca hneď teraz.

Jennifer Probstová napísala prvú knihu ako dvanásťročná a odvtedy píše ustavične, najmä romantické príbehy s nádychom erotiky. Patrí medzi najpredávanejšie autorky súčasnej erotickej literatúry podľa rebríčkov New York Times, USA Today a Wall Street Journal.

Jennifer je aj autorkou bestsellerovej milionárskej manželskej série zo života rodiny Conteovcov so štyrmi voľnými pokračovaniami Dohodnuté manželstvo (Ikar  2013), Manželská pasca, Manželský omyl a Manželský zväzok (Ikar 2014).
V románoch Hľadanie vytúženého dňa a Hľadanie dokonalej lásky (Ikar 2015) opäť vtipne a so šarmom zobrazila osudy ľudí, ktorých spája túžba po porozumení, láske a vášni.

Začítajte sa do novinky Jennifer Probstovej Až do konca:

Prvá kapitola

„Hej, Gavin, zaskočil by si za mňa pri trojke?“

Gavin Luciano sa otočil k svojmu mladšiemu bratovi. Brandove tmavohnedé oči sa napriek prosebnému tónu jeho hlasu ako zvyčajne dívali so sebavedomím rebela. „V kuchyni sa čosi pokašľalo, neviem, kde mi hlava stojí, a ty chceš, aby som zaskakoval pri stoloch? Myslel som, že sme sa jasne dohodli. Za obsluhu si zodpovedný ty.“

Brando prestúpil z nohy na nohu, no rebel jednoznačne zvíťazil. „Musím na záchod.“

Gavin zodvihol obočie. „Tých desať sekúnd určite vydržia.“

„A potrebujem zavolať Tracey. Sľúbil som jej, že sa o šiestej ozvem.“

„Tak toto je tuším to jediné, na čo sa môžem spoľahnúť. Len čo začne nával, ty letíš za frajerkou.“

„Prestaň s tým, dobre?“

Gavin sa dobrácky uškrnul. Ktovie, či Brando vôbec tuší, že sa dokáže červenať. „Pošli jej esemesku. Na chvíľu to za teba vezmem, ale Tracey bude musieť ešte nejakú hodinku počkať.“

Brat sa zamračil, no rozhodol sa, že to nechá tak. Zatiaľ. „Dík,“ zamrmlal a vybehol zo dverí.

Gavin sa márne pokúšal spomenúť si, či aj on bol niekedy taký zaľúbený, že sa to dalo vyčítať z každej črty jeho tváre a jeho mozog zostal proti telu úplne bezmocný. Sotva. Nespomínal si, že by sa bol niekedy v živote vykašľal na robotu a namiesto toho vysedával s frajerkou v parku. Čo, samozrejme, do veľkej miery vysvetľovalo smutnú skutočnosť, že to s ich rodinným podnikom išlo dolu vodou. Ani jeho otec nemal nikdy problém vyvesiť na dvere reštaurácie ceduľu s nápisom Šiel som na ryby – dokonca ani počas obeda, keď býva najväčší nával.

Pokrútil hlavou. To bude zasa noc! Ochorel jeden čašník a jeho inokedy pohodový šéfkuchár si vzal do hlavy, že mu zahýba žena a korenil dnes tak, akoby varil pre jej milenca. Gavin dúfal, že si všetci objednajú špecialitu šéfkuchára – morského ostrieža. Na rybe sa azda nedá nič pokaziť, aj korenie je vopred namiešané.

Znenazdajky sa mu postavil do cesty Dominick. „Umriem, ak si nedám cigu. Zaskočil by si za mňa pri bare?“

Kŕčovito zaťal prsty do posledných zvyškov trpezlivosti, ktoré mu ešte zostali, a v duchu sám sebe pripomenul, že je tu na to, aby zachránil reštauráciu pred krachom, a nie aby vyzabíjal všetok personál. „Nie. Povedali sme si predsa, že ideme podľa nových pravidiel. Ak chceš fajčiť, tak cez prestávky.“

Dominick sa zarazil a potom ho potľapkal po pleci. Poznali sa od detstva, prakticky spolu vyrástli. Bolo naozaj ťažké robiť mu šéfa. „No tak, kámo. Chceš, aby som tu skapal? Práve som obslúžil jednu rundu, takže na chvíľu bude pokoj.“

Gavin po ňom hodil pohľad, pod ktorým by sa ktorýkoľvek mladší zo zamestnancov zosypal. „Netoč ma, Dominick. Už zaskakujem za Branda. K baru ma nedostaneš ani náhodou. Ak nechceš, aby som ti dal padáka, padaj na svoje miesto.“

Vzdor v Dominickových očiach v ňom takmer prebudil pocit viny. Takmer. „Najvyšší čas, aby si si niekoho našiel, chlape,“ vzdychol Dominick a pobral sa späť k baru, žmoliac cigaretu v ruke. Nečudo, že Mia Casa krachuje.

Má tri mesiace na to, aby zachránil Titanic pred jeho smutným osudom, no už teraz mu nezostal ani jeden záchranný čln. Aj keby do podniku nalial ešte viac peňazí a celý ho zrenovoval, ak personál nebude fungovať na výbornú a ich kuchyňa si nezíska dobrú povesť, pred smrťou v mrazivých vodách bankrotu ich nezachráni ani pánboh.

Striasol sa, siahol na samé dno svojich síl, aby sa upokojil, a zamieril k stolu číslo tri.

Vtedy ju uvidel.

Zarazil sa a dlhú chvíľu bez mihnutia oka civel pred seba. Prehnala sa ním smršť emócií ako rýchlik vidieckou stanicou a v jedinej krátkej chvíli sa ocitol v celkom inom čase a priestore. Pred vnútorným zrakom sa mu vynoril posledný obraz, ktorý si s ňou pamätal. Obraz, ktorý sa pokúša vymazať si z pamäti, odkedy sa vrátil.

Bola s tým istým chlapíkom, s ktorým ju videl pred niekoľkými týždňami. Smutnotrápna spomienka na náhly záchvat žiarlivosti, ktorý ho prinútil sledovať ju, mu síce zovrela žalúdok, no jeho oči sa napriek tomu dychtivo opájali jej krásou.

Práve si vyzliekla plášť a prehodila ho cez operadlo stoličky. Uhladila si vlasy, aby z dokonale vyčesaného francúzskeho uzla zotrela kvapky dažďovej vody. Zopár zvlnených prameňov ryšavých vlasov jej vykĺzlo a teraz jej lemovali tvár. Spomenul si, ako sa kučery tizianovej červenej farby v divokých vlnách rozsýpali po jej pleciach a chrbte, kedykoľvek si rozpustila vlasy. Boli ako oheň uväznený v saténe, keď do nich zaboril prsty. Sviečka na stole hádzala odlesky plameňa na jej perlovobielu pokožku, ktorú odhaľovali čierne šaty s hlbokým výstrihom.

Nefritovozelené oči schovávala za okuliarmi s moderným čiernym rámom. Cítil, že schováva aj čosi iné, no čo to bolo, v tej chvíli ešte nedokázal uchopiť. Akoby sa bola obkolesila stenou, ktorá kričala nedotýkať sa.

Napadlo mu, či tú správu vníma aj jej spoločník, alebo ju jednoducho ignoruje. A nechápal, prečo sa mu tá myšlienka zabodla do srdca ako jedovatý pazúr.

Žena natiahla ruku za jedálnym lístkom a zasmiala sa na akejsi poznámke svojho spoločníka. Uprostred ruchu reštaurácie plnej hostí, cengotu pohárov a porcelánu, mu zvuk jej smiechu doľahol do uší ako hodvábne pohladenie, hoci jeho pálčivý dotyk mu zároveň zovrel žalúdok. Ako hlt tej najlepšej whisky. S bozkom rozoklaného hadieho jazyka na záver.

Zo všetkých podnikov v celom tomto obrovskom meste si museli vybrať akurát ten môj. Dopekla, už chýbalo len to, aby pianista Sam spustil starý hit z filmu Casablanca o tom, čo zostáva, aj keď čas beží.

Gavin sa zhlboka nadýchol, napočítal do troch a potom rozhodne vykročil.

…

Miranda Stormová prebehla jedálny lístok očami kulinárskeho experta a v duchu si hneď robila poznámky o cenách a pestrosti ponuky. Premýšľala, či majú dosť času, aby si objednala špecialitu šéfa kuchyne.

„Uf, znovu sa tak tváriš.“

Miranda zodvihla oči. „Ako sa tvárim?“

Andy Carson sa zamračil. „Pracovne a kriticky. To si fakt nemôžeme aspoň raz pokojne užiť večeru bez toho, aby si hneď vyťahovala zápisník a premýšľala o úvode k ďalšiemu stĺpčeku? Navrhujem menšiu vzburu. Čo keby sme si dali celkom obyčajné špagety s mäsovými guľkami a vykašľali sa na to, koľko hviezdičiek si zaslúžia? Mám toho plné zuby. Nechce sa mi myslieť na robotu zakaždým, keď vezmem do ruky vidličku.“

Zasmiala sa. „Ty sa máš čo sťažovať. Ešte ani raz si za mňa nič nenapísal. Akurát dostaneš zadarmo večeru.“

„Aj tak. Už som z toho dočista zmagorený. Včera som si dal Big Mac, no ani trochu som si to neužil. Stále som musel špekulovať o tom, čo za prísadu cítim v omáčke.“

Zahryzla si do pery. „Dobre teda. Keďže naozaj oceňujem ako veľmi si sa prekročil, že si ochotný pretrpieť so mnou operu, objednám špagety. V talianskej reštaurácii sa hádam budú dať zjesť. Aspoň v pohode stihneme začiatok predstavenia.“

Rýchlo zaklapol jedálny lístok a celý sa rozžiaril. „Super. Aj tak tu dnes večer nie sme pracovne a vôbec – deje sa niečo? Vyzeráš, akoby si videla ducha.“

Neodtŕhala oči od muža, ktorý kráčal k ich stolu, a v ušiach jej hučalo. Dlhými krokmi skracoval vzdialenosť medzi nimi, s rovnakou neúprosnou rozhodnosťou a odhodlanosťou, aké si uňho pamätala spred dávnych rokov. Aj preto sa doňho vtedy tak bláznivo zaľúbila.

Až kým z jej života s rovnakou rozhodnosťou a odhodlanosťou neodkráčal.

„Ahoj, Red.“

Hlboký, zastretý hlas jej pohladil uši a telom jej prebehli zimomriavky. Pomaly k nemu zodvihla oči a v duchu ďakovala Bohu, že za tie roky otupela a už nedokáže nič cítiť. Pohľad jeho modrých oči prenikol až na dno jej duše, akoby ju mal v jedinom okamihu znovu vo svojej moci. Ako kedysi. Našťastie sa zaprisahala, že tú chybu nikdy viac neurobí.

„Ahoj, Gavin.“ Dávala pozor, aby sa jej ani náznakom nezachvel hlas, akoby nečakané stretnutia so svojou prvou láskou mávala na dennom programe. „Ako sa máš?“

„Dobre.“ Z chladne zdvorilostného tónu ich rozhovoru sa jej obracal žalúdok, no nič originálnejšie jej v tej chvíli neprichádzalo na um. Nakoniec odtrhol prenikavý pohľad od jej tváre a obrátil sa k jej spoločníkovi, akoby chcel preskúmať jeho slabiny, aby ich vedel v prípade potreby využiť. Pri stole zavládlo nepríjemné ticho.

„Vidím, že vy dvaja sa poznáte,“ poznamenal Andy.

Miranda sa otriasla, akoby sa potrebovala prebudiť zo zlého sna. „Andrew Carson, toto je Gavin Luciano.“ Obaja muži si navzájom kývli hlavami. „S Gavinom sme pred rokmi spolu chodili. Už vtedy rozbiehal veľmi sľubnú kariéru v istej reklamnej agentúre.“ Prinútila sa k úsmevu. „A nepochybujem, že v nej naďalej pokračuje.“

„Odišiel som odtiaľ.“

Miranda sa k nemu prudko obrátila. „Ty si odišiel?“

„Áno,“ s pokojným výrazom v tvári sa zakolísal na opätkoch. „Presedlal som na niečo celkom iné.“

„Čo teda teraz robíš?“ spýtala sa.

Sotva badateľný úsmev prerástol do drzého úškrnu plného dokonalých bielych zubov. Pri pohľade na jeho zmyselné pery sa jej takmer zatočila hlava. Neotrasiteľne sebavedomý. Neskutočne arogantný. Dokonale mužný. Smrteľne nebezpečný. „Toto,“ povedal a z vrecka vytiahol notes a pero. „Čo si dnes dáte?“

Neveriacky zažmurkala a obzrela si ho od hlavy po päty. Čierny rolák, hnedozelené nohavice, športové sako. „Ty robíš čašníka?“

„Dnes večer áno. Ale inak to tu vlastním.“

Zaplavili ju spomienky. Dofrasa! Vravela si, že názov Mia Casa jej znie akosi povedome. Ako to len mohla urobiť? Veď si vybrala jeho rodinný podnik! Hoci to pravdupovediac nemohla vôbec tušiť, keďže ju sem, kým spolu chodili, nikdy nevzal. Vedela síce, že vlastnia akúsi taliansku reštauráciu na Manhattane, no takých tu bolo mnoho, a Mia Casa jej po tých rokoch celkom vyfučala z pamäti.

Cítila, ako sa jej sťahuje žalúdok. „Vždy si vravel, že s vašou rodinnou reštauráciou nechceš mať nič spoločné.“

Tvár mu potemnela, no ten mrak o chvíľu zmizol. „Mýlil som sa,“ dôverne sa k nej sklonil a zašepkal, „ako v mnohých iných veciach.“

Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Ruka sa jej chvela, keď si ju zodvihla k tvári, aby si posunula okuliare vyššie na koreň nosa. Ani nápad. Na tieto reči mu v živote neskočí. Určite! Taká hlúpa, aby sa znovu namotala na chlapa, ktorý sa už raz na ňu vykašľal, predsa nie je. Ten rozhovor jej dočista pokazí chuť do jedla. Zhlboka sa nadýchla a svižným pohybom zavrela jedálny lístok. „Naozaj zaujímavé. Myslím, že sme si už vybrali.“

Andy sa pohodlne rozvalil na stoličke a mávol rukou. Na tvári sa mu zračilo rastúce pobavenie. „Miranda, objednaj aj mne, prosím ťa. Veď vieš, čo mám rád.“

S potešením zaznamenala, ako sa Gavin zamračil. Veľký macho by v živote nedopustil, aby zaňho objednávala žena. V tej chvíli bez zábran odovzdala výkonnú moc svojej diabolskejšej stránke a úmyselne sa naklonila k Andymu dôvernejšie než zvyčajne. Položila mu dlaň na chrbát ruky a preplietla si s ním prsty. Prekvapený výraz na jeho tvári takmer všetko pokazil, a tak ho radšej preventívne pod stolom kopla a s úsmevom odignorovala jeho zjajknutie. „Dnes večer si teda dáme našu klasiku, miláčik, dobre?“

Zmätene zaklipkal očami, no ani nehlesol. Opätkom mu zaryla do členka. „Ale áno, miláčik, samozrejme, ako povieš. Klasika je úplne super.“

Rýchlo siahla po profesionálnej rozvahe, a len čo presunula pozornosť do známeho sveta kulinárskeho umenia, celkom sa uvoľnila.

„Začneme kalamármi a bolo by úžasné, ak by sme k nim mohli dostať kúsok bruschetty. Ako hlavný chod si dáme špagety s mäsovými guľkami. Akú máte zeleninovú prílohu?“

Bolo to naozaj zaúpenie, čo sa mu vydralo z úst, alebo sa jej to len zdalo? „Dnes večer podávame brokolicu s cesnakovým olejom. Ak môžem, odporučil by som vám však radšej zeleninový šalát. S dresingom domácej výroby.“

„Tú brokolicu, prosím.“

„Hostia si u nás zvlášť pochvaľujú plnené artičoky. Nechceli by ste ochutnať radšej tie?“

To naozaj stačilo. Bolo nad slnko jasnejšie, že im tú brokolicu z nejakého dôvodu nechce priniesť. Navštívila dosť reštaurácií, aby vedela, kedy čašník sleduje potreby podniku. Zaplavila ju vlna škodoradostného víťazstva. „Nie.“

Presunul váhu z nohy na nohu. „Ako si želáte. Určite nechcete ochutnať dnešnú špecialitu šéfkuchára? Je to niečo naozaj výnimočné. Čilský morský ostriež v zemiakovom koberci a k tomu...“

„Nie, ďakujeme. A dvakrát Chianti Riserva, prosím.“

Takmer cítila, ako z neho sála hnev a bezmocné zúfalstvo. Gavin bol zvyknutý mať všetko pevne vo svojich rukách, v spálni i mimo nej. Andy ho zrejme neskutočne vytáčal tým, že po celý čas nepovedal ani slovo. „Možno by sa váš partner tiež rád vyjadril?“ nezdržal sa Gavin.

Andy pokrčil plecami. „Dám si čokoľvek, čo vyberie.“

Takmer sa rozosmiala pri pohľade na kŕčovito zaťatú sánku svojho bývalého milenca. Miranda poslala na druhú stranu stola vzdušný bozk. „Je úžasné, že nepotrebuješ mať nad všetkým kontrolu. Nesklamem ťa. Ako zvyčajne.“

„Zaujímavé. Kedysi si veľmi rada prenechávala kontrolu niekomu inému.“ Urobil dramatickú pauzu. „Celkom jasne si to vybavujem.“

Dych sa jej zasekol v hrdle, keď si spomenula, koľkokrát ju pritlačil k stene, zodvihol jej sukňu a nútil ju, aby prosila. Pritisla k sebe kolená, zalapala po dychu a silene sa usmiala. „To bolo dávno. Dezert si nedáme, aby sme boli na ôsmu v Metropolitnej.“

Zarazil sa uprostred písania. „La Traviata?“

Špičkou palca pomaly pohládzal koniec ceruzy a Miranda si nevdojak spomenula, ako sa kedysi jeho mocné prsty s rovnakou eleganciou kĺzali po jej nahom tele za zvuku tónov známej opery. Pamätala si každý dotyk jeho tela, rytmus jeho bokov a horúčkovité tempo, akým ju brával na bláznivú jazdu plnú rozkoše až do chvíle, keď spolu s hudbou vyvrcholila v ohnivom crescende. Pamätala si aj to, ako líhala ukojená v jeho objatí, s očami upretými do ohňa a neochvejnou istotou, že k sebe patria, že k sebe budú navždy patriť.

Rozpačito preklínala sama seba za to, že sa jej pri odpovedi tak nostalgicky zachvel hlas. „Áno.“

„Tú operu si vždy mala veľmi rada.“ Ohnivým pohľad ju pohladil po tvári a potom po celom tele. „Niektoré veci sa teda predsa nemenia.“

Uhla pohľadom a podala mu jedálne lístky. „To je zatiaľ všetko. Ďakujeme.“

„Hneď vám prinesiem predjedlo.“ Gavin sa otočil a hrdo odkráčal do kuchyne.

Andy si odkašľal. „Páni, stavím sa, že mi tam zostanú modriny. Nabudúce mi radšej povedz vopred, že sa ma chystáš použiť ako svojho údajného frajera.“

„Prepáč, Andy. Je to… zložité.“

Zaškeril sa. „V pohode. Vlastne to bola celkom zábava. Hádam správne, že je to ten pako, čo sa na teba vykašľal?“

Slová zaťali do najcitlivejšieho miesta, pochovaného hlboko v jej vnútri. „Áno.“

Andy sa natiahol a neobratne ju potľapkal po ruke. „Predpokladám, že moja žena by v tejto chvíli dokázala povedať niečo, čo by ti pomohlo.“

„Nechceš to skúsiť?“

„Chlapi sú svine.“

Pridusene sa zasmiala. „Mne to hovor! Na druhej strane musím uznať, že som sa vďaka nemu o sebe veľa naučila. Som teraz omnoho silnejšia.“ Ak to bude častejšie opakovať, možno tomu nakoniec aj sama uverí.

Spýtavo zdvihol obočie. „Len aby si si nemýlila silu so sebaklamom. Uzavrieť sa pred pocitmi naozaj neznamená to isté ako byť silný.“

„Vždy ti vravím, že si si zmýlil povolanie. Mal byť z teba psychiater.“

„Veď len opakujem, čo hovorí ten môj.“

Miranda vzdychla. „Nemôžeš mi uňho vybaviť zľavu? Ak prežijem dnešný večer, určite ho budem potrebovať.“

Milan Buno, 10.1.2016