bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Ako Hry o život a Labyrint dohromady

Máte už doma na poličke Hry o život a Labyrint? Tak si pri nich urobte miesto a doplňte si tam aj novinku Korisť! „Neuveriteľne nadupaná kniha, pri ktorej sedela od nervozity na okraji stoličky,“ napísala čitateľka Megan na Amazone.

KorisťStrhujúce akcie, intenzívna romanca a silné emócie. To je nový dobrodružný triler Korisť od Toma Isbella, ktorý vyštudoval herectvo a pôsobil po boku takých hviezd ako Robert de Niro, Sarah Jessica Parker, či Ed Harris.

V Republike sa lovecká sezóna nikdy nekončí

Správu som napísal na kamarátovom obstarožnom písacom stroji. Počuli sme síce aj o mobiloch, počítačoch a o akomsi internete, no všetko sa stratilo v elektromagnetickom poli vybuchujúcich bômb.

Omega. Tak volali ten deň. Definitívny koniec.

V prietrži elektromagnetickej radiácie sa všetko, čo iba vzdialene pripomínalo elektroniku, spieklo na uhoľ. Počítače sa stali predmetom legiend. Väčšina áut zostala nepojazdná. A hoci som zachytil čosi o lietadlách, v živote som nijaké nevidel. Ani som nečakal, že sa to niekedy zmení.

Korisť

Objednajte si nový dobrodružný triler Korisť.
Kupit bux.sk

Divé zvieratá nikdy nezabíjajú bezdôvodne.
Jedine človek sa vyžíva v smrti a trápení svojho druhu.

Tom IsbellNová vláda nad vojnou zničenou krajinou vyhlási stanné právo a obyvateľstvo rozdelí do táborov. O dvadsať rokov nato skupinka bažantov, ako ich označujú, zisťuje, že svet je iný, než im tvrdili. Poznačení radiáciou putujú do záchytných táborov, kde z nich vychovávajú korisť, nevyhnutnú súčasť každého lovu. Jedinou nádejou je útek do susednej krajiny, lenže lovci pozorne sledujú stopu. Utečenci bojujú za lepšiu budúcnosť a čelia nielen sadistickým chúťkam svojich nepriateľov, ale aj vnútorným výzvam na ceste k osobnej zrelosti.

Korisť

Začítajte sa do úryvku z dobrodružného trileru Korisť.

Prológ

Z končekov prstov mu na podlahu kvapká krv. Na mozaike z bielych šesťuholníkov vyrastajú červené bodky. Kvapky, potom mláčka, rybník, jazero.

Krv. Tmavnúca krv. Zráža sa mu pred očami.

Pohľad sa mu zúži, akoby vošiel do tunela. Svet stemnie.

Rukou sa oprie o zakrvavenú stenu. Prsty má pritlačené o kachličky. Chce sa mu kričať, no slová mu uviaznu v hrdle. Nakoniec spadne na podlahu.

Očami prejde po noži. Čepeľ sa krvavo leskne. Krv. Jeho vlastná krv.

Tma hustne. Svet sa scvrkne do špendlíkovej hlavičky. Únava sa doňho opiera ako letný lejak.

Záverečná, pomyslí si. Blíži sa koniec.

Otvoria sa dvere, ale to už nepočuje, rovnako ako nepočuje kroky ani trhanie látky. Improvizované škrtidlo. Zdvihnú ho a vynesú cez dvere. Preč z čiernobieleho sveta postriekaného červenými bodkami.

1

Našli sme ho v nedeľu ráno. Viedli nás tri kane krúžiace na blankytne modrej oblohe. Ležal v strži, kde sa krajina podvoľuje púšti.

Na samej hranici Pustatiny.

Čakali sme vačicu. Možno vlka. Určite nie decko opražené  ako vajce a skrčené v deravom tieni akéhosi kríka.

Nebol mŕtvy, no keby sme ho nenašli, čochvíľa by to mal za sebou. Možno o niekoľko hodín. A tento príbeh by sa nestal. Nebolo by o čom písať, pretože v to neskoré jarné ráno, keď sme ho dehydrovaného našli na kraji púšte, sa všetko zmenilo.

Bol približne v našom veku a mal vlasy vo farbe piesku. Ležal s natiahnutými rukami a nohami, takže vytváral čosi ako veľké X. Rus utekal do tábora upovedomiť veliteľov a my sme ho medzitým s Fakľom obrátili. Tvár mal spálenú slnkom, pery popraskané, viečka opuchnuté. Na tmavom tričku a džínsach sa zreteľne črtali slané fľaky. Prekvapujúco bol bosý. Bosý človek v púšti! Chodidlá mal posiate krvavými pľuzgiermi veľkými ako minca a zanesenými špinou.

Dali sme mu trocha vody z poľnej fľaše. Niečo sa mu dostalo do hrdla, zvyšok stiekol po zaprášenom krku a zanechal po sebe skrútené cestičky.

Spoza dún sa ozvali džípy. Chalan sa pohol, oči mal úzke ako štrbina.

„Žije!“ skríkol Fakľa. Vždy mal dar spozorovať očividné.

Chlapec čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Zohol som sa a chorú nohu som vykrútil do strany, aby som mu mohol priložiť ucho na pery.

„Čo si vravel?“ spýtal som sa.

Dal som mu ešte glg vody. Znova sa pokúsil prehovoriť, ale nebolo mu nič rozumieť, akoby niekto dupal po skle.

Z prvého džípu vyskočil Rus a s ním aj major Karsten.

„T-t-tam,“ koktavo vyhlásil Rus a ukázal k nám.

„Zostaň tu,“ prikázal mu Karsten. Príkazy majora Karstena sa neodvážil nikto porušiť.

Kráčal k nám v púštnej uniforme a v piesku po ňom zostávali hlboké stopy. Kľakol si k chlapcovi, zdvihol mu pravú ruku a dôkladne ju skúmal. Všimol som si hrubú hnisavú popáleninu. Karsten si ju obzeral dobrých dvadsať sekúnd a až potom skúsil pulz. Medzitým dorazili ďalšie vozidlá, z ktorých vyskakovali vojaci.

„Odneste ho do ošetrovne,“ prikázal.

Vojaci naložili chlapca na nosidlá a šupli ho do džípu ako buchtu do pece. Motor zreval a vozidlo okamžite vyštartovalo do tábora.

„Kto ho našiel?“

Major nás prebodol pohľadom, oválnu tvár upieral na nás. Ostré slnko mu zvýraznilo hlbokú jazvu, čo sa ťahala od oka až po bradu.

„My traja,“ odpovedal Fakľa.

„Už ste ho niekedy videli?“

„Nie, pane.“

„Povedal niečo?“

Fakľa sa chystal odpovedať, no tentoraz som ho predbehol. „Skúšal to, pane, ale nič z neho nevyšlo.“

Karsten sa na mňa zahľadel. Ten pohľad som dobre poznal, no ešte viac som sa ho bál.

„Vôbec nič?“ spýtal sa.

„Nie, pane,“ zopakoval som.

Oči sa mu zúžili, zvažoval, či mi možno veriť. „Po návrate sa dostav s kompletným hlásením, Buchla. Ostatní naspäť,“ zakričal ponad plece. „Na jeden deň to stačí.“

Džípy vychrlili čierny dym a sunuli sa po piesku, až kým sa nestratili za hrebeňom.

„Ja som ho videl prvý,“ vyhlásil Fakľa, keď sa s Rusom borili v piesku. „Prečo nechce hlásenie odo mňa? Prečo Buchla?“

„Tak v-v-veľmi túžiš p-po stretnutí s Karstenom?“ čudoval sa Rus.

„To zase nie,“ pripustil Fakľa.

„Zavri teda k-klapačku.“

Tak je to odjakživa. Ľudia o mne rozprávajú, akoby som tam ani nebol. Občas mám pocit, že som neviditeľný. Mohol by som sa otočil a vybrať do Pustatiny a nikto by si to nevšimol. Asi preto mám rád knihy. Cítim sa s nimi dobre. Bezpečne.

Zospodu ma pálili nohy, žalúdok som mal stiahnutý. Stačilo si spomenúť na majora Karstena a prišlo mi zle. Zo všetkých dôstojníkov v Tábore voľnosti bol major Karsten najobávanejší.

Nešlo však iba o to. Klamal som. Ten chlapec totiž predsa len niečo povedal. Čosi, čo som počul iba ja. Slová, z ktorých sa mi ježili chĺpky na krku.

„Dostaň ma preč,“ povedal ešte predtým, než sa zjavili džípy. A potom to pre istotu zopakoval.

Musíš ma odtiaľto dostať.

2

Hope nastraží uši k vchodu do jaskyne, každý sval v pohotovosti.

Niečo začula. A nie sú to zvuky, na ktoré je zvyknutá – behajúce krysy, pleskot netopierích krídel –, ale niečo celkom iné. Šuchot lístia? Nie, skôr niečo ľudské.

Len aby to neboli vojaci.

„Hope,“ zašepká sestra.

„Pst.“

„Hope,“ zopakuje Faith.

Hope ukáže, aby bola ticho. Vtom zbadá, čo ju vyrušilo. Otec si ľahol na kamennú vyvýšeninu a hlava sa mu kníše z jednej strany na druhú. Rýchlo k nemu pribehne. V mihotavom svetle sviečky zbadá, že má prepadnuté líca a je bledý ako krieda. Priloží mu ruku na rozpálené čelo.

„Celý horí,“ vykríkne. Otočí sa a zistí, že sestre sa v očiach ligocú slzy. Ukáže na malé jazierko v zadnej časti jaskyne. „Namoč handru, priložíme mu ju na čelo.“

„Akú handru? Nijakú nemáme.“ V hlase jej zaznieva strach.

Darmo sa Hope zlostí, že sestra je bez nej úplne neschopná, v tomto prípade má pravdu. Naozaj nič nemajú. V posledných týždňoch bojovali o holý život a utekali z jednej skrýše do druhej. Nemohli si so sebou nič vziať, väčšinu vecí zakopali na rôznych miestach. Len čo  nájdu Hnedý les a prekročia hranicu, nebudú ich potrebovať.

Ak sa niekedy k Hnedému lesu dostanú.

Hope odtrhne kúsok látky zo svojej košele a podá sestre špinavú hrču. „Bež.“

Dievča odcupká do tmavého výklenku.

Hope chytí otca za ruku. Na dotyk je drsná a mozoľnatá a pripomína skôr šmirgeľ než pokožku. Očami skĺzne na jeho ľavú nohu, ktorá je už takmer dvojnásobne väčšia než pravá. Sfialovela a napohľad horí, lýtko je posiate žilkami. To všetko iba preto, že stúpil na klinec s hrdzavou hlavičkou poznačenou radiáciou. Po všetkom, čo spolu preskákali, ich napokon zlomí obyčajná infekcia.

Ktorá však nakoniec nie je až taká obyčajná.

Pozrie sa k východu z jaskyne. Stále si nie je istá, či niečo nezačula. Plávajúce oblaky zakrývajú drobný mesiac.

Vtom ju zo zamyslenia vytrhne hlas.

 „Nebuď na ňu prísna... na sestru.“ Otec už ledva hovorí.

Zrazu má chuť brániť sa. „Nie som.“

Otec zachrčí. „Snaží sa.“

„Áno, ale niekedy nie dosť.“

Usmeje sa, strnisko mu zbrázdia vrásky. Nato sa mu zdvihne kraj čiernych fúzov. „Ako keby som sa počul.“

Isteže. Kde inde by sa to naučila?

Privrie oči a zašepká: „Si dcéra svojho otca. A ona... ona je dcéra svojej matky.“

Má pravdu, ako inak. Hope nikdy neprestane udivovať, ako je možné, že sestry, ktoré sa narodili iba niekoľko minút po sebe, sú také odlišné. Ona a Faith sú očividne dvojičky. Obe majú rovnaké tmavé vlasy, rovnaké hnedé oči, rovnakú pokožku sfarbenú ako čaj. Jedine vo váhe je rozdiel: Faith je veľmi chudá a každým dňom sa to zhoršuje.

Vo všetkom ostatnom sa líšia. Faith je hanblivá introvertka a bojí sa zmien, kým Hope je presne opačná: odvážna, dobre stavaná, do všetkého sa vrhá po hlave. Keby jej niekto povedal, že ich na svet priviedli odlišné matky, neprekvapilo by ju to.

Raz si v potôčiku za domom spravili vetvičkové preteky. Koľko mohli mať rokov? Päť alebo šesť? Faith by sa radšej hrala vnútri s bábikami, no nakoniec súhlasila. Skončilo sa to divokým povzbudzovaním, keď ich drobné konáriky unášala horská bystrina.

Len čo sa však zjavili vojaci a v horách sa ozvala streľba, preteky pustili z hlavy. Zabudli sa usmievať. Poslednú spomienku na domov – a na detstvo – ohraničovala silueta matky. Ležala na hrubých doskách na verande a hlavu mala v kaluži krvi.

Hope vzala sestru a spoločne sa schovali v dutom strome, kde zostali dva dni. Keď sa otec vrátil z loveckej výpravy, vyrazili na cestu. Neodvážili sa však ísť domov po zásoby ani pochovať matku. Báli sa, že republikoví vojaci dom strážia.

To bolo pred desiatimi rokmi. Odvtedy utekali, prehľadávali opustené domy, žili v jaskyniach a na stromoch. Jednu studenú noc strávili v medveďom brlohu a modlili sa, aby sa nevrátil majiteľ.

Hope sa nepochybne čoraz viac podobala na chlapca. Naučila sa klásť oheň a hádzať oštep. Jedine vlasy – dlhé čierne vlasy jemné ako hodváb – stále pripomínajú  matku, akoby to bol spôsob, ako si ju uctiť.

„Ešte niečo,“ šepká otec. „Budete sa musieť rozhodnúť.“

Nechápavo naňho pozrie. O čom hovorí? „Posledných desať rokov nerobíme nič iné.“

„Teraz to bude inakšie.“ Hlas sa mu zadrháva. „Vláda po nás nejde iba tak.“

„Jasné, pretože si nepodpísal prísahu vernosti.“

Potrasie hlavou. „To je iba jedna časť.“

Čo jej naznačuje? A prečo má zrazu pocit, že ju čaká niečo zlé?

„Počúvam, ocko.“

„Ste dvojičky.“

Vydýchne si. „Kto by to povedal?“

Lenže otec pokračuje. „A vláda potrebuje dvojičky.“

Hope nakloní hlavu. Kam tým mieri? Má horúčku a blúzni, alebo to myslí vážne? „Nechápem to. Čo je na tom také výnimočné?“

Uškrnie sa. „Musíte sa rozhodnúť. Buď zostanete spolu, čo zase znamená, že vás budú naháňať do konca života...“

„Alebo?“ skočí mu do reči a ani nedýcha.

„Alebo sa rozdelíte.“

Akoby zahrmelo. Rozdeliť sa? Isteže, Faith dokáže byť protivne pomalá a často ich zdržiava, ale rozdeliť sa? Také niečo jej nikdy nenapadlo.

Nazrie do jaskyne. Sestra nesie mokrú handru. Kostnatá postava pripomína ducha. Okolo pliec má omotaný mamin ružový šál. Na viacerých miestach je roztrhnutý a začmudený od sadzí.

„Načo by sme to robili?“ opýta sa otca. „Nevydrží ani deň.“

„Pretože ak vás chytia, nevydrží ani jedna.“

Zúfalo potrebuje počuť viac, no práve vtedy sa Faith vráti. Priloží otcovi na čelo mokrú handru. Otec privrie oči a o niekoľko sekúnd zaspí.

„Čo hovoril?“ spýta sa Faith.

„Vlastne nič,“ odpovie Hope akosi prirýchlo. „Samé hlúposti. To tá horúčka.“

Vráti sa k východu a cez závoj mokrého snehu hľadí do tmy. Otcove slová sa jej držia ako kliešť. Rozdeliť sa? Opustiť vlastnú sestru? To je predsa šialenstvo.

Neostáva jej iné, iba v hustnúcej tme dúfať, že tak ďaleko to nikdy nezájde.

Milan Buno, 4.12.2015

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.