Doma čítam erotické básne (20.7.2010)

Tvrdí textár Ľuboš Zeman

Kto by to o tom sympatickom pánovi povedal? Pri jeho posteli leží prudko erotický román a sám nedávno zbierku prudko erotických básní vydal. Pred rokom sa rozhodol odísť z aktívneho pracovného procesu, lebo bol unavený z manažérskych stereotypov a ranného vstávania. Chýbala mu sloboda i čas na život, na cestovanie a na čítanie. Kedysi prečítal dve knihy za mesiac, teraz dve za týždeň... Ľuboš Zeman, textár a básnik, držiteľ deviatich Bratislavských lír. Nedávno mu vyšla zbierka básní Plač vo vetre.

Ľ.Zeman: Sobota patrí môjmu rituálu – nákupu kníh a novín a kávičke v kníhkupectve. Medzi knihami aj spím, lebo ich vôňu mám rád.

• Čo považujete za svoj najväčší poklad?
• Ľ.Zeman: Každú dobrú novú knihu, ktorá sa mi dostane do rúk. Chcem ju vlastniť, vracať sa k nej, takže do knižníc nechodím. V poslednom období ma zaujali tri knihy – zhodou okolností práve české preklady. U nás málo známy malajzijský autor Tan Twan Eng so skvelým románom Dar deště, strhujúce čítanie je aj sága píšuceho španielskeho advokáta Ildefonsa Falconesa – Katedrála moře. Keby u nás sudcovia aspoň tak dobre „právničili“, ako on píše, tak by tu bola radosť žiť. A pri posteli mám rozčítaný prudko erotický román Sabbathovo divadlo od amerického autora Philipa Rotha, na ktorý ma upozornila moja spolužiačka herečka Zuzka Kocúriková. Ktovie, prečo sa jej tak veľmi páčil...
  
  
• Ktovie, prečo z vašej novej zbierky Plač vo vetre priam tečie erotika? To by som, s prepáčením, od predčasne uznaného dôchodcu, nečakala. A to sú všetci muži po šesťdesiatke takí veselí?
• Ľ.Zeman: Keď sa chlap za ženou už ani neobzrie, tak asi nemá prečo žiť. Bez lásky a feromónov by bol svet iba robotické laboratórium. A báseň je – podľa môjho názoru – najväčší dar, aký môže žene darovať muž. Je to trinásta komnata, do ktorej si púšťame lásku, verejnosť a často i sami seba. Je to ako zrkadlo, Šagrénová koža, kde za nás často hovorí podvedomie. Niekedy sa ráno čudujem, čo som v noci napísal. Ale nie všetko, čo je napísané v básni, je pravda. Básnici sa často tvária ako romantickí hrdinovia, ale vo svojej podstate sú to diviaci v ruji preoblečení do kostýmu ružových prasiatok.
  
  
• Je to jeden z dôvodov, prečo ste sa v motte zbierky „ schovali“ za Rimbaudove slová Ja je niekto iný?
• Ľ.Zeman: Keď som písal Plač vo vetre a zoraďoval básne, tak som dostal od českého autora Miloslava Topinku do daru staršie vydanie jeho životopisnej knihy o Rimbaudovi – Vedle mne jste všichni jenom básníci... Po jej prečítaní som pochopil, ako málo som Rimbauda poznal, že to bol úplne iný človek, ako som si myslel. A vtedy som si uvedomil, že aj mňa asi viac poznajú ľudia ako textára, novinára a rozhlasového manažéra, a nie ako čistokrvného básnika. Tak sa mi táto Rimbaudova veta zdala vhodná za motto mojej zbierky.
  
  
• Keď sme si dohovárali stretnutie, poznamenali ste, že u vás sa ráno začína o jedenástej. Ja som si myslela, že starší páni, aj keď stále s chlapčenskou dušou, vstávajú o štvrtej a o šiestej už nakupujú na Miletičke. Prečo vstávate tak neskoro? Čo robíte v noci?
• Ľ.Zeman: Každý večer a každú noc čítam alebo píšem. Bez toho by som nezaspal. Je to moja droga, dobíjanie batérie. Kto nečíta, nemôže ani nič vytvoriť. V tomto smere je internet o ničom, lebo nevonia, nešuchoce, nedajú sa robiť záložky a často klame. Nemá šarm ako kniha. Je to však dobrý písací stroj a spoľahlivý poštový úrad otvorený aj v noci. Zaspávam o jednej alebo o druhej a ráno o deviatej, keď je ešte hlboká noc, hľadím na cudziu tvár v zrkadle a neviem, ako sa volám. Kým nevypijem silnú sladkú čiernu kávu, nedá sa so mnou komunikovať. Preto Miletičku poznám v čase, keď vám zeleninu dajú aj zadarmo.
  
  
• Boli ste zakladateľom slovenského bigbítu, bubeník, textár, vyštudovali ste žurnalistiku, doktorát máte z hudobnej publicistiky, roky ste pracovali v SRo, zakladali ste Rock FM rádio, manažovali obchodnú televíziu, vyrábali reklamy. Čo vy osobne považujete za najväčší míľnik vo svojom živote?
• Ľ.Zeman: Mojou najväčšou láskou bol, je a bude rozhlas. Vkročil som doň ako osemnásťročný, rovno z ulice, a odišiel po štyridsiatich šiestich rokoch. Okrem vrátnika a generálneho riaditeľa som robil všetko. Naučili ma tam presnosti, objektivite, kolegialite a láske k slovenčine, prinútili ma vyštudovať univerzitu a učiť sa cudzie jazyky. Môj prvý šéf – hudobný skladateľ Pavol Zelenay, mi otvoril dvere do textárskeho sveta i do spoločenského života a bol jeden z mála ľudí, čo už vtedy vedeli, akú silu toto médium má vďaka symbióze slova, hudby a ľudského hlasu.
  
  
• Obdobie, keď ste vstupovali do muziky, bolo obdobím hippies, slobodnej Ameriky a všetci ste snívali o tom, že tam pôjdete.
• Ľ.Zeman: V tom čase som už čítal Corsa, Bukowského a najmä Ferlinghettiho. Jeho Smutná nahá jazdkyňa je citovaná aj v mojom texte Mal som rád beatnikov. Amerika bola vtedy pre nás „terra incognita“, zem neobmedzených možností, dobrej hudby, frivolnej literatúry a nekonečnej slobody.
  
  
• V súvislosti s tvorbou básní ma trápi jedna nejasnosť: hovorievate, že ste na básne balili dievčatá a že patria aj do života dnešných mladých, ale jednu z nich ste nazvali: Na básne treba zostarnúť. Ako to vlastne je?
• Ľ.Zeman: Básne dvadsaťročných sú na balenie, básne šesťdesiatročných na rozmýšľanie, bilancovanie a spomínanie. Kedysi na Patrónke bolo toľko pekných dievčat, že sme často mávli rukou a vraveli: Keby sme chceli, tak by sme mohli... Teraz, keď sa po rokoch stretneme, hovoríme: Keby sme mohli, tak by sme chceli...“ Možno tie poetické predstavy pobavia aj mladých. Ale naozaj si myslím, že k mladým ženám je lepšie staré víno. Alebo je to naopak?
  
  
• Nie, platí to aj naopak. Pre slovenskú pop-music ste napísali veľa hitov: Ktorý máte najradšej a na ktorý by ste najradšej zabudli?
• Ľ.Zeman: Krutá otázka.
  
  
• Sofiina voľba?
• Ľ.Zeman: Ako keď sa matky opýtate, ktoré dieťa má najradšej. S odstupom času mám čoraz radšej elánovskú Ulicu, Patejdlov Chlapčenský úsmev a Grigorovovu skladbu Mám tristo mesiacov. Najradšej by som zabudol na niektoré prevzaté skladby tzv. jugosoundu, kde som spravil len jazykovú úpravu zo srbochorvátčiny do slovenčiny. Neprezradím konkrétny názov z úcty k interpretom. A v rámci stávky som raz otextoval anglickú pieseň za štyridsať minút a dal jej názov Láska má párik krídel. Bola dobre naspievaná a na oldies diskotékach sa hrá dodnes.
  
  
• Čo hovoríte na súčasné texty? Čo vás vyslovene zaujalo?
• Ľ.Zeman: Priznám sa, že som dosť znechutený negramotnosťou, vulgárnosťou a diletantizmom. Texty sú vo väčšine prípadov len podporným prvkom kompozície ako jeden z hudobných nástrojov. Vo všeobecnosti nemajú nijaké literárne ambície. Nájdu sa však aj výnimky, ktoré majú charakter úžitkového umenia a myšlienkové či generačné posolstvo.
  
  
• Konkrétnejšie?
• Ľ.Zeman: Slušné veci robia No name, Vlado Krausz, svojský štýl a talent má Juraj Soviar. Občas ma príjemne prekvapila aj Jana Kirschnerová.
  
  

• Váš súpútnik a priateľ Kamil Peteraj hovorí, že piesne „ muruje“, rodia sa ťažko. A vaše?
• Ľ.Zeman: Niektoré zo mňa vypadnú ľahko ako drobné z automatickej pokladnice, s inými sa trápim, lebo myšlienka je silná, ale slová slabé. V takých chvíľach treba „kelňu“ odložiť a počkať na lepšiu noc, na silnejší zážitok alebo si dať pohár červeného.
  
  Celý rozhovor si môžete prečítať na www.zivot.lesk.cas.sk.
  
  Zdroj a foto: Život, Ikar