Rozhovor s autorkou knihy Máriou Bátorovou
Pracujete ako vedúca vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied, ste profesorkou Masarykovej univerzity v Brne, kde externe prednášate, píšete, publikujte... Aký je život ženy - vedkyne? Máte čas aj na bežné veci, ktoré zamestnávajú prevažnú väčšinu slovenských žien?
Myslíte tým, či mám čas na seba a na rodinu? Či chodím nakupovať, cvičiť, či varím a pečiem? Áno, to všetko robím a rada. No pracujem v ranných hodinách, na písanie míňam rannú energiu. Mala som a mám doma veľmi dobré podmienky na prácu. Manžel je archeológ, obidvaja ťaháme spolu, v pracovni sa striedame: on dlho do noci, ja skoro ráno. Keď má jeden nápor, prevezme ostatné druhý a tak. Sme taký dlhoročný tím.
Zameriavate sa na výskum slovenskej moderny. Aké je jej miesto v kontexte svetovej literatúry?
Výskumu moderny sa venujem už dlhé roky, odpočiatku ma fascinovala ako prúd, ktorý priniesol do literatúry a literárnej vedy nového ducha. Diela slovenskej moderny vznikali, napokon tak ako aj inde, v období prelomových historických udalostí. Slovenská moderna má parametre stredoeurópskej. V poézii začína u Janka Kráľa- teda v romantizme, v próze u Timravy a vrcholná slovenská literárna moderna je napríklad dielo Jozefa Cígera Hronského.
Aká je vôbec súčasná slovenská literatúra z vášho pohľadu?
Dobre sa pýtate. Z môjho pohľadu, lebo objektívne kritériá kritiky, vlastne samotná literárna kritika prestala existovať. Neprestalo však "kádrovanie". To je u nás veľmi dobre zakorenené a mentalita spojená s tým dodnes funguje. Je to často jediné, čo platí. Na Slovensku vychádza všetko možné a každoročne sa udeľujú ceny. Samozrejme aj tie sú „skupinkové“. Pre mňa osobne je podstatný čitateľ, aj keď neviem dosť dobre pochopiť, že mnohí ľudia tak radi čítajú súčasné „červené knižnice“ či „kurzmálerky“.
Prečo sa nedokážu naši autori viac presadiť svojou tvorbou v zahraničí?
Niektorí to dokážu. Vo všeobecnosti je to ale otázka kontaktov, stratégie kultúry vôbec, teda financií, ktoré sa dávajú na preklady, ale aj príslovečnej nezmyselnej skromnosti, alebo kamuflovania skromnosti, keď autorom stačí, že sú uznaní a známi doma. Je to aj otázka interpretácie. Interpreti, kritici a vydavatelia by mohli „vyviezť“ mnohé veci, ale sa im nechce! Kompetentným stačí, keď sa vezú... málo sa usilujú prezentovať naše diela vonku.
Je to aj otázka informovanosti o našej krajine, ktorá je stále bohužiaľ v zahraničí minimálna.
Váš najobľúbenejší autor, naj kniha?
Kedysi to bola Charlotte Brontëová a jej príbeh Jana Eyrová o dievčati, ktoré si samo vybuduje existenciu. Potom bol H. E. Bates a jeho poviedky s perfektnou atmosférou. Dnes z nedostatku času čítam väčšinou profesionálne, takže okrem kníh, na ktoré robím posudky, či recenzie sú to len odborné knihy.
V týchto dňoch prichádza na pulty kníhkupectiev váš nový román Stred. Nastoľujete v ňom celý rad závažných otázok vrátane úvah o zmysle života a jeho naplnení, o hodnotovej orientácii súčasníka...
Áno, je to román – esej. Myslím, že nie som s týmito úvahami sama. Všetky eseje na najfrekventovanejších svetových scénach sú o hodnotách, o stratenej etike, o hľadaní balansu v rýchlo sa rútiacom čase, o hľadaní stability v súkromnom živote... To všetko sa totiž stráca v chaose, ak človek nemá pevný základ v sebe. Všetko pevné sa v poslednom čase odsúdilo ako sklon k totalitnému mysleniu... Mladí ľudia nevedia, čoho by sa chytili, nemajú ideály a víziu. Motajú sa v podenkových problémoch, majú pocit, akoby od nich nič nezáviselo, sú vlečení, akoby nesvojprávni... Môj nový román zostáva však popri tomto esejistickom náboji aj veľmi realistický. Ide v ňom o témy ako láska, manželstvo, či vzťahy medzi starými rodičmi a mladou generáciou. Je to román o súčasnej Bratislave a o tom, ako v nej ľudia žijú. Téma tohto románu postupne vo mne dozrievala. Chcela som vytvoriť nielen záznam nášho času, ale zároveň ponúknuť čitateľovi zaujímavé inšpiratívne osudy a rozhovory postáv.
Nevyhli ste sa v ňom ani otázke významu náboženstva pre modernú spoločnosť. Čím je náboženstvo pre súčasného človeka?
Toto je naozaj výrazne intímna sféra. Náboženstvo a viera sú dve veci. Nedajú sa naoktrojovať. A nie sú navždy, ak ich náhodou máme. To znamená, že také niečo, ako je viera, treba ustavične získavať a pestovať. Choďte niekedy o pol siedmej večer do Kapucínov, kostol je nabitý študentmi. Postava z románu – mladá konvertitka Helga naozaj asi niekde existuje.
Do úvodu knihy ste zaradili citát Hermanna Brocha: „Objaviť to, čo len román môže objaviť, jedine to je raison d’être románu. Román, ktorý neobjaví nejakú dosiaľ nepoznanú piaď existencie, je nemorálny. Poznanie je jediná morálka románu.“ Podľa tohto hodnotenia by tri štvrtiny románov asi vôbec nemali vyjsť...
Tu sme pri princípe fungovania každého z nás. Pozrite: človek je preto iný ako zviera, že má schopnosť rozlišovať. Takže má možnosť výberu. Môže fungovať kvalitne a môže sa zahltiť brakom a gýčom. A to platí nielen o knihách... Asi v zmysle: „Život je príliš krátky, aby sme pili zlé víno.“
Mária Bátorová, germanistka a slavistka, doktorka vied, vedúca vedecká pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV, profesorka Masarykovej univerzity v Brne, docentka Slavistického inštitútu Univerzity v Kolíne Nad Rýnom (1995-98), spisovateľka a publicistka. Ex- prezidentka Slovenského P.E.N. (2006- 2008). Od roku 1990 vydala jedenásť kníh, päť odborných monografií a šesť kníh beletrie. Jej vedecké a umelecké texty boli preložené do nemčiny, angličtiny, taliančiny, ruštiny, poľštiny, litovčiny, japončiny a hindu. Má dve deti – syna a dcéru a jedného vnuka Adama.
Mária Lešková
Foto: Ivona Orišková-Novotná
