bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Eknihy na Bux.sk







Kde, dočerta, sú ozajstní chlapi?

Zametanie vody „Šťavnato, pútavo a vtipne napísaná kniha o žene, ktorá sa nenechá stiahnuť do močarísk ničoty a apatie. Ak vlastníte žičlivosť k inteligentným a rezavým postrehom, budete sa nahlas smiať. Ak máte pochopenie s nešťastníkmi prahnúcimi po obyčajnom vzácnom šťastí, zamilujete si matku, ktorá robí rodičovské chyby s následným oľutovaním. Práve Zametanie vody dokazuje, že bez partnera a podpory sa ide životom oveľa ťažšie. A Ivana Lacková to vie s neznesiteľnou ľahkosťou dať na papier. Gratulujem!“ Takto krásne a výstižne okometovala román Zametanie vody mladá, pekná a veľmi talentovaná Tamara Heribanová, preto mi nedalo ju zacitovať hneď v úvode s autorkou spomínanej knihy.

I. Lackova

  • Napísať vtipnú knižku o neľahkých veciach nie je jednoduché. Vám sa to podarilo. Kedy, za akých okolností vznikal príbeh Zametanie vody?
  • Kniha sa mi prihodila sama. Celé roky som písala poviedky a nechcelo sa mi púšťať do niečoho, čo má väčší rozsah. Píšem totiž vždy vtedy, keď niečo podnetné zažijem, odpozorujem zo života okolo mňa alebo mi niečo zaujímavé napadne. Je to ako ošiaľ, ktorý ma drží niekoľko dní, napísaním poviedky sa moja duša upokojí, dostanem zo seba to, čo túžim odovzdať ďalej a nastane akýsi zmier so životom. A potom fungujem celé dni, možno aj týždne, bez písania. Nemám preto rada vyhlásenia typu – nemôžem žiť bez písania. Ja viem žiť svoj každodenný život aj bez písania. Ale niekedy príde chvíľa, kedy príde tá pomyselná Múza, zvádza ma k písaniu a ja neviem odolať. Raz som sa v minulosti pokúsila napísať knihu, ale išlo to ťažko a tak aj výsledný efekt bol taký, že sama som s ňou nebola spokojná, Múza mala zrejme dovolenku. Potom som sa však dostala do takej ťažkej životnej situácie, kedy som si povedala – teda toto keď zvládnem a nezblazniem sa, tak tú knihu už dokážem napísať. A dokonca som s ňou bola po jej dokončení konečne spokojná. Teraz si už len ticho želám, aby boli spokojní aj čitatelia, pre ktorých som to urobila.

  • Čitatelia majú v knihách radi iskrivý humor a nadhľad. Čo myslíte, prečo?
  • Neviem, či to platí za každých okolností. Sama som totiž nadšený čitateľ kníh, ale vždy si vyberám podľa momentálneho stavu a potreby nakŕmiť dušu niečím konkrétnym. Počas tehotenstva som si sentimentálne poplakala nad ľúbostnými románmi, v nemocniciach sa túlam s Vasilkovou pod pazuchou a vo chvíľach smútku nad životom siahnem trebárs po Vrbovi Utekl jsem z Osvětimi alebo Wetzlerovi Čo Dante nevidel. No a potom sú dni, kedy sa chcem zasmiať a sama to nedokážem... Vtedy som vďačná takej knihe, ktorá ma rozosmeje ako to spoľahlivo urobí trebárs Hlavanehlava od Borroughsa.

  • Povedali ste, že Zametanie vody je vymyslený príbeh. Skutočná je iba postava vašej dcéry. Môžete prezradiť viac?
  • Kniha je naozaj mozaika z čriepkov fantázie. Pravdivé sú len tie bolestivé zážitky. Áno, Lena je vlastne moja dcéra Nela. Obdivujem ju od chvíle, ako sa narodila s ťažkou vrodenou srdcovou chybou a veľkou životaschopnosťou. Po narodení podstúpila paliatívnu operáciu a potom ju ako dvojročnú radikálne operoval dnes už nebohý geniálny chirurg, profesor Jaroslav Siman, ktorý mi po osemhodinovej náročnej operácii povedal: „Urobil som všetko, čo som vedel, teraz je to v rukách božích.“ Myslím si, že jeho ruky boli predĺženými rukami Boha, ktorými nám dcéru znovu daroval. Po tomto prežitom ťažkom období si obvykle človek naivne myslí, že už nič zlé sa nemôže stať, že dcérka si predsa svoje už „odbila“. Ale ako si prečítate v knihe, prihodilo sa. A ona to znova statočne zvládala tak, že som mala chuť svojej vôľou silnejšej dcére zakričať to, čo povedala Simona Stašová v role Evy Mearovej v divadelnej hre Drobečky z perníku: „ Keď raz budem veľká, chcem byť taká ako ty!“

  • Býva zvykom, že autori poskytnú rukopis na prečítanie ešte predtým, ako ho ponúknu vydavateľovi, svojim priateľom, známym. Urobili ste tak aj vy?
  • Rukopis mojej knihy som nedala čítať nikomu známemu, prvým čitateľom bolo vlastne vydavateľstvo. Nezvykla som to robiť ani so svojimi poviedkami. Napísala som ich a neotravovala nimi svojich blízkych a priateľov, lebo som sa vždy obávala ich kladnej odozvy, ktorá bude vyjadrením skôr ich dobrého vzťahu ku mne ako ich skutočného čitateľského zážitku. Počas písania tejto knihy som jednu kapitolu poslala skusmo do celoslovenskej literárnej súťaže Gorazdov literárny Prešov, kde som s ňou získala prvé miesto a to ma upokojilo, že je to hádam dobré.

  • Aké boli odozvy z vydavateľstva?
  • Z vydavateľstva mi zavolali presne v deň, keď dcérku prepustili z nemocnice a rukách sme mali správu, že kontrolné vyšetrenia dopadli dobre. Vtedy som si povedala: „ Dnes sa už nič dobré nemôže stať. Svoj diel šťastia na dnes som si vybrala!“ Ale ako vidíte, aj v tomto sa človek mýli. Pani riaditeľka mi oznámila, že sa im moja kniha páči a vydajú mi ju.

  • Váš štýl písania prirovnávajú viacerí k autorovi Zdochnutého srdca Eli Elias. Čítali ste uvedenú knihu? Knihu som čítala a hneď po prvých stranách som zabudla, že čítam a začala som žiť jej príbehom. Je to také príjemne živé, že som začala premýšľať, kde je realita a kde fikcia autora. Potom som si povedala, že to predsa nie je dôležité. Tak ako nie je relevantné, kto sa skrýva za pseudonymom Eli Elias. Podstatné je to, že kniha mi robila pár dní spoločnosť a tešila som sa z nej. Cítila som, že aj autorovi robilo radosť písať ju a toto považujem za rozhodujúce. Všetko ostatné je nepodstatné.

  • Pracujete ako ekonómka. Ktorý svet je pre vás krajší, príťažlivejší: svet čísel a strohých faktov alebo ten fiktívny, literárny?
  • Ťažko sa to porovnáva. Svet čísel mi kedysi pripadal naozaj strohý, ale postupne som v ňom našla logiku, súvislosti a za číslami vidím to živé a reálne, čo sa na štatistické číslo len zmení. Literárny svet je pre mňa príjemným únikom z reality. Tu môžem snívať, vymýšľať si ľudí a pohrávať sa s ich osudmi, vypísať sa zo smútku a vysmiať sa životu, aj keď ráno cestou do práce uvidím v spätnom zrkadle svojho auta znovu ustaranú, vážnu vrásku uprostred čela. Na záver by som chcela ešte dodať, že aj keď v knihe nie je žiadne oficiálne venovanie, vo svojom vnútri som ju venovala všetkým mamám, ktoré majú choré deti a vedia, aké nezmyselné a bolestivé sú otázky typu prečo sa to stalo práve mne, ktoré musia bojovať s vlastnou bezmocnosťou a denne naberať odvahu na to, aby sa na svoje dieťa usmievali, pretože tí malí bojovníci si zaslúžia naše úsmevy, nie slzy.

    Mária Lešková