bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Jedna nevera, tri ľudské osudy

Čarovné Klišé Zaujímavý trojrozmerný román

Rozhovor s Martinou Monošovou

Každý z nás dobre vie, čo je to trojuholník. Či už ten geometrický, alebo, čo je horšie, ľúbostný. O ostrých uhloch práve takéhoto trojuholníka píše vo svojej knihe Martina Monošová. Max a jeho manželka Magda vedú stereotypný, navonok spokojný život majiteľov prosperujúcej aukčnej agentúry s umením. Ich vzťah bez nejakých väčších otrasov trvá do chvíle, keď prah agentúry prestúpi cieľavedomá, talentovaná praktikantka Mirka. Čerstvého päťdesiatnika Maxa jej mladosť úplne opantá. Darmo sa pokúša zachovať si chladnú hlavu, chtiac-nechtiac vzniká nový trojuholník so vzťahmi, ktoré zmietajú ľuďmi celé stáročia. Niekto možno nad nimi mávne rukou a povie: „Klišé.“ Lenže nevera bolí... Príbeh lásky ženatého Maxa a študentky Mirky je situovaný do prostredia „rýchlokvasených“ bratislavských podnikateľov. Peniaze, úspech a podlizovanie okolia ľahko zatemnia úsudok. Každá z postáv Monošovej príbehu bojuje za svoje ciele po svojom, neberúc ohľad na nikoho a na nič. Autorka predstavuje aktérov tohto trojuholníka z jeho vlastného uhla (vlastnej „hrany“), v jeho osobnom príbehu, v jeho najintímnejšom svete. V jedinom príbehu nevery skĺbila tri osudy. Urobila to však tak citlivo, že závisí len od čitateľa, na čiu stranu sa postaví...
  • Príbeh ľúbostného trojuholníka ste okorenili zaujímavým spracovaním. Tri hlavné postavy rozprávajú o tej istej udalosti, ktorá vstúpila do ich života, zo svojho zorného uhla...
  • K tomuto príbehu ma už dávnejšie inšpirovala rakúska autorka Susanna Kubelka, keď v knihe Konečne po štyridsiatke dovedie čitateľa k prekvapivému názoru, že v nevere je víťazom - manželka. Odvtedy nosím v hlave nápad na napísanie manželského trojuholníka, pričom som pointu príbehu posunula ešte ďalej: oblečme sa do kože každého z nich troch a udivíme, k čomu sami, v bezpečí vlastnej obývačky nad stránkami knihy, dospejeme! Ďalším dôvodom na popísanie príbehu manželského trojuholníka týmto spôsobom je, že ma z psychologického hľadiska fascinuje naša vzájomná rozdielnosť. Nielen spôsob, ako rozdielne premýšľajú obe pohlavia, ale aj fakt, ako na nás pôsobí vek, naša profesia, rodina, priatelia - jednoducho každý z nás je osobitý a nikto nemôže nič precítiť za nikoho iného. A tak všetko môže byť úplne inak, ako si každý z nás myslí. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že objektívna pravda neexistuje. Som veľmi zvedavá, ako túto "hru na sudcu"čitatelia prijmú.

  • Interesantné je v románe rozprávanie muža najmä preto, že ho píše žena. Ako sa vám darilo v čase písania myslieť a uvažovať ako 50 – ročný zamilovaný muž?
  • Nuž, spýtajme sa trebárs Tolstoja, ako sa mu darilo vcítiť napríklad do chuderky Anny Kareninovej! U mužských autorov to nikomu nenapadne, a asi preto sa so ženskými hrdinkami v mužských románoch zaobchádzalo "šablónovito". Milostné vzťahy v nich iba posunúvali dej alebo vysvetľovali pohnútky hlavného hrdinu - muža. Ak žena dokáže akceptovať ženy-hrdinky v "mužskej literatúre", potom je mojou snahou vcítiť sa do zamilovaného päťdesiatnika nesiem pred reálnymi mužmi úplne rovnaké riziko. Jeden "z nich" mi však už povedal, že je to dobré! A tak som mu knihu venovala...

    Martina Monošová
  • Moju pozornosť upútala aj táto myšlienka z vašej knihy: „Muži sú zväšča veľmi čitateľní a zaťažení vlastnou sexualitou“. Máte aj v reálnom živote takto „prečítaných“ mužov?
  • Zopár mužov po mojich prvých dvoch knihách prejavilo nevôľu nad spôsobom, akým sa dívam na mužov. Aj tam moje názory jasne presakujú. Väčšinou to však boli presne tie typy "nadradených" a pritom slepých mužov, s ktorými dokonale mávala ich vlastná manželka... Iní muži mi ďakovali, že si to či ono vďaka knihe uvedomili o svojich vlastných ženách. Inteligentný človek sa nebojí "byť prečítaný", ocení názor iného človeka a zamyslí sa. Ak je ten druhý hlúpy, potom už je úplne jedno, ktorý z nich je muž alebo žena, alebo či sú obaja rovnakého pohlavia - komunikácia sa skončila. Nuž ale pre rovnováhu musím dodať, že rovnako kritická som aj v pohľade na nás ženy: nie vždy sme ochotné bojovať samy za seba a rady čakáme na zázračnú pomoc zvonku.

  • Aké je podľa vás mužské a ženské videnie sveta?
  • Myslím si, že základný rozdiel je veľmi podobný rozdielu medzi tzv. "dámskym časopisom" a "časopisom pre pánov", hoci v skutočnosti to nie je úplne takéto jednoduché. Ak totiž vezmeme recept z dámskeho časopisu na tortu privážne, potom pri pečení vyženieme každého z kuchyne a zabudneme ju rodine podávať s radosťou. Nečudujme sa, že sme zostali samé nad špinavými riadmi!

  • Veľmi pekne ste tento rozdiel ukázali v románe na príklade vynúteného milostného aktu. Ona ho vnímala ako kruté poníženie a potupu, on mal pocit, že sa trochu zdráhala, ale napokon sa jej to páčilo.
  • Max ako postava je extrém. Preto sa aj volá Max: chce všetko! Z tohto hľadiska treba aj chápať celé jeho konanie. V skutočnosti existuje len zopár mužov ako je on, a našťastie máme na tomto svete aj vnímavých princov, ktorým sa týmto spôsobom ospravedlňujem.

  • Na viacerých miestach sa vo vašom príbehu objavuje meno slovenskej spisovateľky Repovskej. Máte k nej nejaký osobitný vzťah?
  • Jarmilu Repovskú poznám len vďaka jej prvej knihe. Oproti mnohým autorkám neukázala hlavnú hrdinku ako chúďa zmietané osudom a do knihy vložila kopec humoru. Za oboje som jej ako čitateľ bola naozaj vďačná. No v mojom románe Klišé som hlavne chcela zachytiť fenomén rozmachu našej pôvodnej ženskej literárnej tvorby, ako aj fakt, ako veľa a rady dnes ženy čítajú. Všetky autorky sa boríme vlastne s tými istými problémami a Slovensko je primalé na podliehanie ilúzii, že každá máme len svojich vlastných čitateľov!

  • Prečo sa podľa vás literatúra ustavične točí okolo vzťahov?
  • Lebo partnerský vzťah je to najdôležitejšie a jediné, čo v živote skutočne máme - ak máme! Naši rodičia nás majú vychovať a naše deti máme naučiť žiť. Aj rodičia a aj deti nás po čase opustia. Ale s partnerom sa navzájom smejeme, plačeme... a v puberte počúval tie isté pesničky, ktoré aj jemu časom chýbajú.

  • V prvých dvoch knihách ste sa venovali téme „operstva“. „Operstvo“ ako sociálny fenomén ste spracovali v slovenskej spisbe ako prvá. Čo máte v pláne v najbližšej budúcnosti? Do akej problematiky sa chcete zahryznúť?
  • Určite to bude znovu o vzťahoch: muž a žena, ženy navzájom a všetko, čo na nich vplýva. Neviem ale, či sa vrátim k trojrozmernému spôsobu spracovania príbehu, t.j. príbehu z uhla pohľadu hlavných zúčastnených. Ku každej postave treba pristupovať ako k ďalšej, úplne novej knihe. Boli chvíle, kedy som si musela napísať kalendár, kto kedy kde bol a čo robil! Vzťahy však vždy zostanú mojou prioritou, pretože vzťahy robia ľudia, ľudia sú život a kniha by mala byť obrazom života. Inak nemá zmysel.

    Martina Monošová – vyštudovala priemyselný dizajn na Fakulte achitektúry v Bratislave. V roku 2000 sa rozhodla vycestovať do cudziny a desať mesiacov žila a pracovala na predmestí Londýna ako au-pair. Táto životná skúsenosť jej dovolila nielen osobnostne naplno dozrieť, ale vďaka silným zážitkom zo stretu dvoch kultúr vznikol jej prvý román z prostredia au- pair Lásky o piatej. V roku 2006 vyšiel Martine Monošovej ďalší román Anglické prebúdzania, ktorý je voľným pokračovaním Lások o piatej.Vo svojej profesii sa venuje grafickému a interiérovému dizajnu. Písanie považuje za svoju najvyššiu prioritu.

    Mária Lešková