Žena, ktorú mnohí poznajú ako veštkyňu Ginu, sa rozhodla zverejniť svoj životný príbeh. Narodila sa vo veľmi ťažkých pomeroch. Už v útlom veku na vlastnej koži zistila, čo je to násilie a alkoholizmus, ako tínedžerka sa stala matkou, o niečo neskôr ťažkou narkomankou, ktorá si dokonca občas privyrábala sexom. Niekoľkokrát sa ocitla doslova na pokraji života a smrti a je skutočne zázrak, že to pri svojej citlivosti všetko v zdraví prežila. Dnes má šťastnú rodinu, prácu, ktorá ju napĺňa, a okolo seba množstvo vďačných ľudí, ktorým pomohla. O tom, ako táto pozoruhodná kniha vznikala sa zhovárame s Ginou Kaiserovou a novinárkou Katarínou Leškovou, ktorá životný príbeh veštkyne Giny na základe jej rozprávania pretavila do zaujímavej literárnej podoby.
Pani Gina, kniha o vás je naozaj veľmi intímnou a otvorenou výpoveďou o vašom doterajšom živote. Nezaváhli ste ani na chvíľu, či tento krok urobiť? Odkryť svoje súkromie verejnosti?
Keď ma prvýkrát oslovila pani Belopotocká z vydavateľstva s myšlienkou napísať autobiografiu, tak som sa sama seba pýtala, či už prišiel na takýto krok správny čas. Nikdy som si nemyslela, že budem spomínať na to, čo som prežila, ešte pred štyridsiatkou. Doteraz som len hovorila o niektorých krízových momentoch, napríklad o mojich pokusoch o samovraždu a o drogovej závislosti v televízii a v rádiách. Kniha je však niečo iné – ľudia si v nej nájdu všetko pokope, na jednom mieste. To, či má alebo nemá byť stopercentne úprimná, som vôbec neriešila. Podľa mňa nemá zmysel písať autobiografiu, ak sa človek nedokáže otvoriť ľuďom. Občas to nie je vôbec jednoduché, najmä keď hovoríte o obzvlášť chúlostivých situáciách, na ktoré by ste najradšej zabudli. V takých chvíľach liezli zo mňa informácie ako z chlpatej deky.
Ak by ste sa mohli vrátiť späť, čomu by ste sa vyhli? Ktoré okamihy vo svojom živote by ste najradšej vymazali?
Keby som sa mohla vrátiť v čase, určite by som sa nechcela ničomu vyhnúť a už vôbec nie niečo vymazávať. Som vďačná za každú životnú facku alebo kopanec, lebo nebyť toho všetkého, tak dnes nie som tým, kým som. A aj keď mi je niektorých vecí úprimne ľúto, napríklad ma veľmi mrzí, že som sa v čase, keď som brala drogy, nevenovala dostatočne synovi, vlasy si preto nevytrhám. V živote má všetko svoj význam.
Veríte na osud?
Keby som neverila, nikdy by som nemohla robiť svoje povolanie. Takže áno – verím, že v živove človeka sú určité osudové momenty, ktorým sa nedá vyhnúť. Na druhej strane záleží len na každom z nás, ako tieto životné skúšky zvládneme, či ich dokážeme využiť pozitívne alebo negatívne. Skôr, než príde zubatá, máme vždy minimálne dve možnosti na výber.
Knihu o vás si prečítala ešte prv než išla do tlače Adela Banášová. Dokonca pripojila niekoľko pekných viet o vás, ktoré si čitatelia môžu prečítať na záložke knihy…
Adelu si hlboko vážim nielen ako profesionálku, ale najmä ako človeka, ktorý sa na nič nehrá. Keď som jej dala prečítať moju knihu a ona mi povedala, že ju doslova s chuťou zhltla, vedela som, že to myslí úprimne. Tých pár riadkov, ktoré sú na záložke knihy, napísala zo srdca, preto majú pre mňa veľkú hodnotu.
Myslíte si, že knihou, ktorá približuje vaše životné peripetie, môžete pomôcť ľuďom, ku ktorým osud nebol príliš naklonený?
Klientom, ktorí za mnou chodia, lebo práve riešia nejaké ťažké problémy, vždy vravím – keď som to zvládla ja, zvládnete to aj vy. To isté by som rada odkázala aj čitateľom mojej knihy.
Ako sa k tomu, že v knihe zverejňujete intímne momenty z vášho rodinného života, postavili vaši príbuzní?
Práve včera dočítal rukopis môj švagor a utieral si pritom z čela kropaje potu. Napriek tomu, že už nejaký čas patrí do rodiny, doteraz netušil, čo všetko mám za sebou. Vraj keby ma nepoznal, tak by si myslel, že hrdinka skončí napokon na márach. Moji súrodenci, deti, manžel a matka pre mňa boli po celý čas, keď kniha vznikala, poradcami. Pomohli mi pospomínať si na niektoré momenty, ktoré som už dávno zahrabala niekde na dne pamäti.
Pani Lešková, ako sa vám spolupracovalo s Ginou a ako kniha vznikala?
Pre nás obidve to bola premiéra – ani Gina, ani ja sme predtým žiadnu knihu neurobili. Preto sme s tak trochu malou dušičkou posielali do vydavateľstva prvú kapitolu. Ohlasy boli nad naše očakávania mimoriadne pozitívne, takže ďalej sa nám už tvorilo s ľahkosťou. Napriek tomu nám trvalo vyše roka, kým sme rukopis dokončili. Medzitým sa v našich životoch udialo všetko možné – ja som dvakrát menila zamestanie, Gina prežívala rodinnú krízu, o ktorej hovorí v závere knihy.Viackrát sme sa vracali k rôznym pasážam a stále niečo vylepšovali, ale myslím si, že napokon tá námaha stála za to.
Čo si najviac vážite na Gine?
Myslím si, že na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí by dokázali tak otvorene rozprávať o svojom živote. Sme malý konzervatívny národ, väčšinou prikladáme veľký dôraz tomu, čo si o nás myslia druhí. Gina si dokáže bez okolkov priznať svoje slabosti aj prehry a dokonca o nich hovoriť s humorom, preto ju pokladám za výnimočnú. Poznala som ju aj predtým, než sme začali písať knihu, ale naozaj sme sa zblížili až teraz. Mám pocit, že som v nej získala priateľku, a to si vážim ešte viac, ako fakt, že sme spolu niečo vytvorili.
Boli chvíle, keď ste boli zaskočená otvorenosťou a úprimnosťou Giny?
Človek dokáže otvorene rozprávať len o veciach, ktoré už má vnútorne spracované, pochopil ich význam a dokáže sa na ne pozrieť s nadhľadom. Keďže Gina so svojimi zážitkami intenzívne duchovne pracuje a zamýšľa sa do hĺbky nad ich významom, nemá problém podeliť sa o ne s druhými. Nedá sa povedať, že by ma to zaskočilo. Skôr by som povedala, že ma to veľa naučilo.
Veríte na osud?
Milujem tarot, sama sa pokúšam trochu si vykladať karty… Samozrejme, len na amatérskej úrovni. Pritom som pochopila, že ľudská duša má zrejme niečo ako duchovnú cestu, alebo ak chcete, osud. Problém je, že pod vplyvom rôznych spoločenských vplyvov, falošnej morálky a očakávaní, ktoré na nás prenášajú iní, často zabúdame, čo je pre nás v živote podstatné. Dúfam, že kniha, ktorú sme s Ginou urobili, bude inšpirovať ľudí k hľadaniu svojho pravého ja. My sme si povedali, že ak by dokázala týmto spôsobom osloviť aspoň jedného človeka, tak splnila svoje poslanie.
Zhovárala sa Mária Lešková. S Katarínou Leškovou ju spája iba zhoda mien. Foto Ramon Leško.
Žena, ktorú mnohí poznajú ako veštkyňu Ginu, sa rozhodla zverejniť svoj životný príbeh. Narodila sa vo veľmi ťažkých pomeroch. Už v útlom veku na vlastnej koži zistila, čo je to násilie a alkoholizmus, ako tínedžerka sa stala matkou, o niečo neskôr ťažkou narkomankou, ktorá si dokonca občas privyrábala sexom. Niekoľkokrát sa ocitla doslova na pokraji života a smrti a je skutočne zázrak, že to pri svojej citlivosti všetko v zdraví prežila. Dnes má šťastnú rodinu, prácu, ktorá ju napĺňa, a okolo seba množstvo vďačných ľudí, ktorým pomohla. O tom, ako táto pozoruhodná kniha vznikala sa zhovárame s Ginou Kaiserovou a novinárkou Katarínou Leškovou, ktorá životný príbeh veštkyne Giny na základe jej rozprávania pretavila do zaujímavej literárnej podoby.
