Úvodná stránka › Rozhovory › Hra na spisovateľku ma baví dodnes (29.7.2010)

Hra na spisovateľku ma baví dodnes (29.7.2010)

Tvrdí spisovateľka Denisa Fulmeková

Narodila sa v rodine, kde mali knihy v úcte. Starý otec básnik, otec spisovateľ a prekladateľ. Nemožno sa čudovať, že už ako štvorročná sa hrala na spisovateľku. Dodnes je to jej najobľúbenejšia hra. Denisa Fulmeková má dar zaujať príbehom a rozosmiať vtipnými postrehmi. Na vydanie čaká práve jej ďalší román – Čakáreň.

Vydali ste aj zbierku básní. Je to vplyv vášho starého otca? Máte ambíciu presadiť sa aj ako poetka?
Denisa Fulmeková: Zbierku básní som vydala s odhodlaním podeliť sa o najintímnejšie okamihy vnútornej radosti či bolesti. Sú v nej básne, ktoré vznikali zhruba celú jednu dekádu môjho života a pre ich publikovanie som sa rozhodla spontánne a bez akejkoľvek ambície urobiť dieru do sveta slovenskej poézie. Potešili ma pozitívne reakcie ľudí, ktorým sa táto knižka páčila, nech už to znie akokoľvek banálne. Pokiaľ ide o môjho starého otca Rudolfa Dilonga, známeho slovenského básnika – stretla som sa s ním len dvakrát v živote ako dvojročné dievčatko – nie som si vedomá nijakého priameho vplyvu. Emigroval v roku 1945, keď mala moja mama tri roky a v podstate som ho poznala len z babičkinho rozprávania.
Takže vás nijako neovplyvnil?
D.Fulmeková: Pripúšťam, že ma mohla ovplyvniť úcta ku knihám, ktorá bola v našej rodine prirodzená. Páčili sa mi tiež klebety o spisovateľoch, staré fotografie plné literárnej histórie, príbehy o tom, ako prišiel na návštevu Kupec, Bunčák, Veigl, Žáry a čo hovorili, prípadne ako Dilong vysedával s Novomeským v kaviarni Luxor. Najlepšími rozprávačkami boli moja mama a babička, od nich som sa podozvedala kopec vecí.
Bol teda pre vás vzorom v písaní otec, spisovateľ a prekladateľ Jozef Kot?
D.Fulmeková: Áno, osud to zariadil tak, že aj moja mama, dcéra spisovateľa, si vzala za muža literáta. No kým hviezda Rudolfa Dilonga stúpala najmä počas slovenského štátu, môj otec sa stal úradníkom na socialistickom ministerstve kultúry. Dve mená talentovaných ľudí, ktorí spolupracovali so súdobým režimom. Ani jedného však nesúdim, nemám na to najmenšie právo a ani chuť. Môj otec mi bol vždy tým najlepším otcom pod slnkom, venoval sa mi, učil ma, povzbudzoval ma v písaní a bol aj zdravo kritický. Doteraz sa s ním radím v mnohých veciach a nedám naňho dopustiť, aj keď si na ňom pán Porubjak v stĺpčekoch denníka SME občas brúsi pero. Zároveň však nemám veľmi potrebu rozoberať náš vzťah, otec je introvert a iste nestojí o túto publicitu.
Svoju prvú knihu ste vraj diktovali mame, lebo ste ešte nevedeli písať na stroji. O čom bola?
D.Fulmeková: Tuším som ju písala v deviatich a mal to byť akože román pre dospelých. Mame som diktovala len zopár strán, keď ma už veľmi bolela ruka a ona mala chvíľku času. Rukopis mám stále odložený, väčšinu strán som svojím školáckym písmom a čínskym perom zapísala vlastnoručne, písací stroj bol príliš veľkou vzácnosťou, aby som si na ňom mohla len tak ťukať. Rodina Hrabových – tak sa táto kniha volala, bola o štvorčlennej rodine, ktorá sa musí vyrovnať s rôznymi pohromami. Malého syna zrazí auto, dcére ukradnú v škole kožuch, otec kameraman stratí kameru a matka, pani Hrabová, sa nesmie položiť a drží rodinu nad vodou. Dosť typické, nie?
Debutovali ste zbierkou krátkych poviedok alebo fejtónov Tak čo je teda? :-) Ich humor mi miestami pripomínal americkú spisovateľku Betty Mac Donaldovú, naozaj som sa pobavila. Máte ju rada?
D.Fulmeková: Povestné Vajce a ja som nečítala, ale páčil sa mi MacDonaldovej román o ústave pre liečbu tuberkulózy.
Myslíte si, že sú na Slovensku vtipné autorky alebo vtipní vedia byť len mužskí autori?
D.Fulmeková: Najviac oceňujem, keď niekto dokáže byť vtipný len tak mimochodom, popri rozprávaní o vážnych veciach. Za najvtipnejšieho, ale určite nie humoristického spisovateľa, považujem Pavla Vilikovského. Pokiaľ ide o deľbu pohlaví, jediné zovšeobecnenie, ktorého sa dopustím, je to, že na Slovensku máme možno viac autorov, ktorí sú presvedčení o svojom ohromujúcom zmysle pre humor, ale v skutočnosti sú iba otravní a trápni.
Čo rada čítate? Akých autorov?
D.Fulmeková: Úprimných, autentických. Takých, kde nemám pocit, že text je vydretý, štylizovaný, vymudrovaný. Kde všetko plynie s ľahkosťou, no nestráca sa pôžitok z literatúry a čítania. Mojím veľkým obľúbencom bol Alberto Moravia, ale neskôr som si ešte viac zamilovala Ericu Jongovú, Henryho Millera, Sándora Máraia... Je ich veľa, teraz si na všetkých určite nespomeniem.
Čo všetko alebo kto všetko vás inšpiruje?
D.Fulmeková: Pri písaní fejtónov ma určite najviac inšpirovala moja rodina, najmä manžel. Ten je vždy vďačným terčom môjho vtipkovania. Pokiaľ ide o romány, neviem presne odpovedať, aké rôznorodé okolnosti a stretnutia spôsobia, že zrazu sa zjaví téma aj s postavami. Niekedy poslúži fabulácia nejakého momentu vytrhnutého z reality, inokedy realita sama. Je to rôzne, ale vždy je to ako nádych.
Ako vznikol nápad vydať v spolupráci s Petrom Macsovszkým Klebetromán?
D.Fulmeková: Ten nápad vznikol kdesi v bufete na festivale ezoteriky v bratislavskom PKO. Pozorovali sme okolo seba čulý ruch a naháňanie sa ezoterikov za prednáškami a predmetmi duchovnej spotreby, ktoré sa v ničom neodlišovalo od behania po obchodnom dome. Bavili sme sa, komentovali sme rôzne figúrky, ktoré sme už poznali z videnia alebo aj osobne, a tak nejako sa zrodil nápad zvečniť tento bizarný kaleidoskop postavičiek aj v knižke. Nakoniec sme k tomu pripojili aj ďalšie society, ktoré nás podobným spôsobom fascinovali, a to spisovateľskú a potom tú, ktorá je známa z bulváru.
Prečo ste debutovali pod menom Mina Murrayová? Z ostychu?
D.Fulmeková: V čase vydania mojej knihy som už ostychom netrpela, ale moje fejtóny boli známe pod značkou Mina Murrayová. Ale máte pravdu, začala som ich podpisovať do časopisu pseudonymom, pretože som sa obávala reakcií svojho okolia.
Dnes už necítite potrebu skrývať sa pod pseudonym?
D.Fulmeková: Každý pseudonym je na Slovensku vo veľmi krátkom čase prezradený, nemá to teda nijaký význam. Potreba skrývať sa pod pseudonym u mňa zakapala a odhováram od nej každého autora, ktorý o ňom premýšľa.
Je lepšie ísť s kožou na trh? Keď použijete pseudonym, nemôžete si ani vychutnať prípadnú slávu.
D.Fulmeková: S tou slávou to asi na Slovensku nie je také horúce... Ale áno, je lepšie ísť s kožou na trh, aj keď je to niekedy ťažké.
Vyčítal vám niekedy manžel, generálny riaditeľ vydavateľstva Petitpress, že sa spoznal v tom, čo ste napísali?
D.Fulmeková: Manžel je manžel, bez ohľadu na to, kde pracuje. Začali sme spolu chodiť ešte ako študenti na vysokej škole, on trochu hipisák a bohém, čo mal sotva dva svetre, ja zaľúbená po uši, vymódená v šatách, čo mi po vynosení posúvala mamina kamoška – herečka. Pokiaľ ide o funkcie, sú dočasné a človek by si ich nemal príliš zabetónovať do vedomia. Manžel mi preto nič nevyčíta, skôr žartom lamentuje, že „ zasa bude vyzerať ako chuj“. Aj mama mi už povedala, že „to si nemusela“ a pätnásťročná dcéra ma zasa opätovne varuje, aby som do kníh nepísala „nič neslušné“, lebo bude mať hanbu pred spolužiakmi. No keby človek zohľadnil všetky požiadavky tohto typu, asi by mohol písať maximálne tak recepty.
Nemusíte sa do písania nútiť?
D.Fulmeková: Niekedy sa musím aj nútiť, lebo som dosť lenivá. A sadnúť si každý deň ráno na zadok za počítač a skoncentrovať sa, stojí v prípade, že inak by som mohla spať povedzme do desiatej, aj istú dávku sebazaprenia. Ale ako sa vraví, najťažšie je vždy začať, potom ma už pohltí samotné písanie a teším sa z neho. Píšem cez deň, dopoludnia aj popoludní, cez víkendy však nie. Výnimkou bola iba práca na knižke o tarote, tú som písala na jeden ťah, nehľadiac na piatok-sviatok.
Prečo?
D.Fulmeková: Podklady pre túto knihu som si pripravovala niekoľko rokov a keď som sa konečne pustila do samotného písania, prácu som mala rozvrhnutú presne deň po dni a potrebovala som sa koncentrovať akoby na jeden ťah.
O čom bude vaša ďalšia kniha?
D.Fulmeková: O dvoch rôznorodých dvojiciach, ktoré prechádzajú procesom umelého oplodnenia. Názov románu je Čakáreň.

Kompletný rozhovor si môžete prečítať na kultura.sme.sk.