Žena diplomata

Predpokladám, že ste túto otázku dostali už veľa ráz, ale nedá mi opýtať sa znova- aký je život ženy diplomata? Čo všetko so sebou prináša?

To je veľmi zložitá otázka a ani po dvanástich rokoch strávených v zahraničí po boku svojho manžela, ju neviem objektívne zodpovedať. Plusom je, že stretávate a spoznávate ľudí z rôznych kultúr sveta a dostanete sa na miesta, ktoré turistom nie sú sprístupnené. Máte množstvo protokolárnych povinností a stretnutí. Ale myslím si, že keď chce byť žena dobrou manželkou, tak je jedno, či je to manželka diplomata alebo hocikoho iného. Rozdiel je snáď iba v tom, že manželka diplomata reprezentuje nielen svojho manžela, ale aj krajinu, z ktorej pochádza a mala by sa aktívne podieľať na jej zviditeľnení vo svete.

Nie všetky manželky diplomatov znášajú pobyt v cudzej krajine dobre. Jazyková bariéra, iná kultúra, fakt, že sú odrhnuté od svojej práce, spôsobujú viacerým problémy...

Je to veľmi individuálne. Iné je prísť do nejakej krajiny na výlet a iné je v nej žiť. Musíte si zvykať na nové prostredie, ľudí, kultúru a veľakrát sa učiť aj miestny jazyk. Až ďaleko a dlho od domova si uvedomíte, koľko vecí vám zrazu chýba. Starí dobrí priatelia, príbuzní, starostlivé ruky babičky, ktorá by občas povarovala deti a babičkám zas pre zmenu chýbajú ich vnúčence. Ale chýbajú vám aj úplne malicherné veci ako čerstvá bryndza do halušiek, dobrý slovenský chlieb, vaše obľúbené rádio, televízny program, či dobrá kniha, ktorá sa už nezmestila do kufra. Tiež rozhodnutie vzdať sa svojej kariéry, hoci len na určitú dobu je pre každú ženu ťažké. Musím však povedať, že dnes, keď môžete prostredníctvom internetu ostať v spojení so svojou rodinou, priateľmi... niektoré manželky ani nemusia prerušiť svoju kariéru, je to podstatne jednoduchšie. Záleží len na tej žene, či si pripustí, aby mala z toho problémy, alebo si nájde spôsob svojej realizácie – napríklad v charitatívnej činnosti, vzdelávaní, poznávaní krajiny, alebo v písaní knižiek.

Vy ste sa dali na charitu.

Áno, počas pobytu vo Viedni som sa stala členkou ženského klubu manželiek diplomatov a pracovníkov medzinárodných organizácií – United Nations Women´s Guild (UNWG), ktorého poslaním je pomáhať deťom na celom svete, najmä tým, ktoré trpia hladom alebo žijú vo veľmi chudobných podmienkach. Bola som spoluorganizátorkou rôznych zbierok, workshopov a na veľmi populárnom vianočnom bazári UNWG som po prvýkrát na tejto pôde otvorila slovenský stánok. Bola to vynikajúca príležitosť na prezentáciu a propagáciu Slovenska a slovenských výrobkov. Oslovovala som rôzne slovenské podniky, aby mi poskytli svoje výrobky a propagačné materiály, z predaja ktorých sme výťažok venovali pre charitatívne účely.

Prezentácia Slovenska na rozličných fórach patrí takpovediac k povinnej výbave práce diplomata. Zúčastňovali ste sa aj vy na takýchto podujatiach? Aké boli reakcie na našu krajinu?

Ako som už spomínala, snažila som sa urobiť viacero akcií na spropagovanie Slovenska. Je to veľmi dôležité, pretože ešte stále väčšina cudzincov pozná len Bratislavu. Mnohí sú veľmi prekvapení, že aj u nás sa dá lyžovať, že máme krásnu prírodu, výborné kúpele, páči sa im naše sklo, či modranská keramika a samozrejme pohostinnosť Slovákov.

Prezradili ste nám, že popri charitatívnej práci ste stihli aj písať. Na pultoch kníhkupectiev sa v týchto dňoch objavil váš román Cudzie vzťahy.

Písanie je mojím koníčkom. Písala som malé poviedky, postrehy z každodenného života a ukladala ich do šuplíka. Postupom času začal vznikať môj prvý ženský román s názvom Cudzie vzťahy. Ako už sám názov hovorí o vzťahoch plných nedorozumení, povrchnosti a plytkej lásky.

Teraz ste s rodinou na Slovensku. Čomu sa venujete?

Udržujem oheň a užívam si teplo nášho slovenského domova. Starám sa o manžela a spolu vychovávame takmer šestnásťročného syna Maxima. Samozrejme, že zo všetkého najradšej snívam s otvorenými očami a píšem. Prednedávnom som dopísala román s názvom Nemilosrdné lži a v hlave už skladám ďalší.

Mária Lešková