Pramene a obrazy slov

V jeho prípade ide však v spomínaných "kauzách" skôr iba o jednu z variácií nekonečného veršovania, pretože v skutočnosti je on sám predovšetkým pozoruhodný a originálny Básnik.

Opojenie metaforami

Vstup na literárnu scénu mal Kamil Peteraj pred viac ako štyridsiatimi rokmi vskutku raketovo výbušný. Hneď v jeho úvode sa stal ako 19-ročný nositeľom prestížnej ceny PEN klubu za zbierku Sad zimných vtákov (1965), ktorou knižne debutoval. Táto hrsť rozsiahlych (niekedy až rozvláčnych) poetických útvarov zároveň predznamenala viac-menej konceptuálne obdobie (jeho) šesť desiatych rokov, keď boli pre autora, ako sám hovorí, " experimenty oveľa dôležitejšie ako samotná poézia". A tak nachádzame najmä opojenie bezbrehými metaforami rôznych spojení a prepojení, farieb a (ne)významov, technikou písania, metódami a verbálnymi kúzlami - podobne ako neočakávanými ťahmi štetca a kolážami nečakaného vtedajšej výtvarnej avantgardnej moderny. V sprievode neustále presakujúcej prírodnej lyriky písanie postupne tvorivo gradovalo pokračujúcimi štyrmi knižkami poézie - Čas violy (1966), Kráľovná nocí (1968), Vychádzka s večernicou (1971) a Lipohrádok (1973).

V ďalšom období sa Peteraj viac venoval písaniu úspešných piesňových textov, postupne zotieral a posúval hranice medzi básňami a pop-textami, pričom "vážne" verše produkoval skôr do zásuvky.

Po osemročnej, tak trocha ťažkým obdobím vynútenej prestávke vo vydávaní knižiek, počas ktorého postupne "oholil a ostrihal" svoje tendencie k verbálnym prebujneniam, prišiel na chuť "úžitkovým" veršom aj reklame. Ale aj viac významovým a vrstevnatým kratším poetickým útvarom. Odvtedy pravidelne produkuje básnické zbierky, knižné súbory piesňových textov, scenáre a tiež vďačné kolekcie bonmotov, aforizmov aj gregérií.

Nezanedbateľným prejavom jeho tvorivej "rozpínavosti" sa v poslednom desaťročí stáva najmä umelecká a dokumentárna fotografia, ako aj rozličné výtvarné návrhy obalov platní pre spriaznených interpretov. Kamil Peteraj vie, čo je to krásna spisba a pozná túžby poetického konzumenta literatúry. Preto sa na zostavenie svojho aktuálneho, hoci tak trocha bilančného almanachu v podobe skutočne reprezentatívneho výberu doterajšej tvorby, mimoriadne sústredil. V špajzke "odloženej" tvorby prelistoval súkromné archívy a k dosiaľ vydaným básnickým zbierkam a ďalším textom (resp. k výberom toho najlepšieho z nich) pridal doteraz nepublikované počiny z minulosti v podobe čitateľsky atraktívnych básní - bonusov, ktoré z ostychu alebo pocitu potreby dozrievania ponechával roky vo svojich utajených zásuvkách.

Sebakriticky pristúpil najmä k prvej fáze svojej tvorby, v kuloároch niekedy označovanej ako "mladícka nerozvážnosť". V každom prípade však niektoré básničky prvotnej tvorivosti po tridsiatich rokoch od ich vydania prepísal do zodpovedajúcej formy autokritického tvorcu a ponúka nám ich k terajšiemu pohľadu. Nezabudol ani na súčasné básnivé poznámky a prozaické úryvky z rozhovorov a článkov poskytnutých najrozličnejším médiám.

Komentár doby

Srdce rozsiahlo prezentovanej kolekcie veršov tvoria vybrané verše najmä zo zbierok rokov 1981 až 1991 (Faust a margaréty, Minútové básne, Útechy/ maximy/ telegramy, Sekunda rozkoše /Arteakty/ a Dom panny), v ktorých je zreteľný Peterajov posun obsahu a spôsobu písania.

V jeho tvorbe okrem doterajších tradičných motívov (mladícka láska, príroda, oslava ženy) pozorujeme aj ticho skrytý komentár doby, zvláštnemu politiku normalizačných časov aj k postupnému otepľovaniu spoločenskej klímy. Nie je politickým a disidentsky zarytým tvorcom, ale zaujíma osobný osobitý postoj - hoci nie vždy prijímaný s pochopením vtedajšej kultúrnej a inej opozície. Akýmsi vrcholným popisom znechutenia tlaku a vplyvu niekdajšej "vyššej moci" sa javí byť báseň Slepota, napísaná v časoch rezonovania Charty 77 v umeleckom svete, ako aj neskoršia "rozhnevaná" Game Over, ktorá však hovorí o inom, súčasnejšom type nátlakov aj násilia. Múdrosťami, krehkou filozofiou a neobvyklou pokorou prepletené príklady nachádzame aj v novších básničkách ako Sníčky, Z odpadkového koša, Zajtra/včera, Strihanie kameňa, Pokus o vykynoženie koreňa, Pohyb alebo Z hĺbky pokľaku, ale aj v úryvkoch kratších záverečných prozaických sentencií. Nechýba potmehúdska erotika (Fantázia), láskavo láskavá láska (Báseň o blate, Tolerantná báseň) ani "kardiologická" osobná tematika (Krátka reč k vlastnému srdcu). Od niekdajšieho omámenia príťažlivými rozkvitajúcimi slovami sa teda autor dostáva až po miestami podvedome korigované očarenie myšlienkami s výraznejšou gravitáciou. Je však stále viacvrstvovým, hravým a farbistým básnikom, i keď už nie takým uvraveným a rozsiahlym, čo je v súčasnej rýchlej dobe pre čitateľa príjemnejšie.

Zo všetkých strán

Kamil Peteraj dokáže tiež nenápadne, no sústavne "oznamovať", že jeho básne sú uchvacujúco výtvarné najmä svojou nenásilnou schopnosťou vyvolávať obrazové pocity. To "výhodne" korešponduje s citlivou výtvarnou zložkou knihy, ktorú si - ako napokon nikdy, keď v minulosti dostal možnosť - nedovolil zanedbať. Oslovený výtvarník Martin Augustín je krehký poetický typ, s dobrou umeleckou rodinnou anamnézou. Ponúka čitateľovi, ktorý sa nevyhnutne stáva aj "pozerateľom", zrealizované nádherné ilustrácie veršov, plné najfarebnejších variácií malieb jesennej prírody v prieniku s jemnou kresbou ženy Múzy a notových melodických stôp. Obstoja aj ako samostatné obrazy.

Kniha zvláštneho formátu je pozoruhodná aj celkovou úpravou, pri ktorej boli použité nové adjustačné knižné techniky väzby aj obsahu, filigránsky riešené kombinácie písma a farieb. Dobre sa číta aj pozerá na všetky spôsoby - odzadu, spredu či zo stredu.

<sub>Kamil Peteraj: Toto je moja reč / ilustrácie: Martin Augustín / Ikar

Pravda; 31/05/2008; s.: 8; Pavel Malovič</sub>