Skôr než zomriem...

Kniha „ Skôr než zomriem“ chytí za srdce. Smrteľne chorá Tessa sa rozhodne naplniť ten svoj zoznam a číslo jeden je sex. A chce začať hneď dnes večer. Začína sa odvíjať nádherný príbeh, v ktorom mladé dievča postupne odškrtáva jednotlivé položky: sex, urobiť niečo nezákonné, jeden deň odpovedať na všetko áno...No zoznam sa zrazu začne rozrastať. Desať vecí je málo. Chuť žiť rastie. A zrazu sa vedľa nej objaví ktosi, kto jej pomáha plniť želania. Kto akoby rozobral jej život na kúsky, každý starostlivo vyčistil a vrátil na svoje miesto...

„Skôr než zomriem“ je nevšedný román. V citlivom, dojemnom príbehu pôsobí jemná irónia a sarkazmus niekedy až priostro. Smiech cez slzy, to je to správne. Autorka Jenny Downhamová má vynikajúci štýl, niektoré vety doslova robia radosť. Napríklad „ Chcem tancovať tak rýchlo, aby mi narástli dlhé vlasy, také dlhé, že si po nich budem šliapať.“ Alebo o pár riadkov ďalej: „ Chcem byť taká rozpálená, aby som musela v ústach chrúmať ľad.“ Je to oslava života, plnohodnotného a naplneného do poslednej minúty. Počas čítania budete dúfať, že sa osud Tessy nenaplní a nezomrie. Budete veriť, že sa to vyrieši celkom inak... No ako hovorí názov knihy, „ Skôr než zomriem“, jej záver je jasný. Napriek tomu, že naň budete pripravení a budete sa snažiť zachovať si chladnú hlavu, nedokážete zastaviť prúd sĺz... Autorka tiež vystihla jednu dôležitú vec: že aj napriek všetkým varovaniam, nikto nikdy nevie, kedy sa náš život naozaj skončí...

Úryvok:
„Naozaj sa to stane. Vraveli mi, že to príde, no nikto nepredpokladal, že to bude tak skoro. Do školy sa nevrátim. Nikdy. Nikdy nebudem slávna a nezanechám za sebou nič pozoruhodné. Nikdy nepôjdem na vysokú, nikdy nenastúpim do práce. Neuvidím dospievať svojho brata. Nebudem cestovať, nebudem zarábať peniaze, nenaučím sa šoférovať, nikdy sa nezaľúbim, nikdy neodídem z rodičovského domu, nikdy nebudem bývať vo vlastnom.
Je to ozaj, ozaj pravda.
Toto pomyslenie si trýznivo razí cestu mojím telom, začne kdesi od prstov na nohách, trhá ma na kusy a umŕtvi všetko ostatné, takže nedokážem myslieť na nič iné. Toľko mám za sebou – opuchy od liekov, fľakatú pokožku, nechty slabé ako papier, zliezajúce vlasy a najmä nevoľnosti, prenikajúce až do špiku. Je to nespravodlivé. Nechcem umierať takto, veď som ešte nezačala žiť. Než umriem, chcem niečo prežiť. To je jediné, čo dáva zmysel...“