Akože ja som ti hovoril, že sa to nejako vyrieši. Ale ako?

Podobne ako na impotenciu či frigiditu by sme sa mohli pýtať na to, prečo sa doteraz tak málo tematizovala homosexualita alebo lesbizmus. Akú cieľovú skupinu má Kasov hrdina na mysli? Sú tieto témy určené len istým adresátom?

Debut Filipa Kasa na dané otázky neponúka, našťastie, jednoznačné odpovede, je však pravdou, že práve tento autor sa pokúsil odtabuizovať ďalšiu z tém, ktoré slovenskí prozaici iste nielen z ideologických dôvodov doteraz nekonkretizovali. Leitmotív Nemohúcnosti je teda originálny, no je taký aj spôsob, akým ho Kas spracováva?

Čo sa skrýva v prvej vete?
„Už keď išiel vyťahovať kondóm z posteľného šuflíka, cítil sa slabý. Pri jeho navliekaní si uvedomil, že hoci ešte pred tridsiatkou takéto zlyhanie nečakal, už len zázrak by ho mohol odvrátiť." Ak kľúčové v textoch bývajú ich rámcové časti, respektíve ak je cieľom prvej vety zaujať publikum, podarilo sa.

Podarilo sa? Iste, slovo kondóm ešte stále nie je bežné v prvej vete, na druhej strane, čitateľ asi radšej relaxuje s knihou o intímnom akte ako s prózou o impotencii.

Asi preto záver Kasovho debutu znie: „Dlho váhal, no napokon so svojím - v ten deň štandardne nahlúplym - úsmevom vyhlásil: Akože ja som ti hovoril, že sa to nejako vyrieši. Ja som ti to hovoril."

Román sa teda začína sexuálnym zlyhaním protagonistu a zároveň priameho narátora, tridsiatnika Milana, a končí „nejakým" vyriešením jeho dočasnej slabosti. Tak ako nečakane Milanova trauma vznikne, takisto náhodne zanikne, ak by sme len neuvažovali o stimulátore v podobe atraktívnej Saše. Či Saša, alebo iný dôvod znovupotencie Milana, čitateľ sa nedozvie, čo bolo príčinou jeho (im)potencie, hoci ju celý čas v románe tematizuje.

Odznejú tu síce aj dialógy o politike, autách, emigrácii, práci, ale ani v rozhovore s otcom, vysokoškolským profesorom, sa hrdina nevie odosobniť od svojho problému.

Medzi dvoma brehmi
Kas vie napísať vetu, problémom je skôr, že niekedy je viet priveľa, napríklad keď rozprávač opisuje všetky nešťastné vzťahy, ktoré pozná, alebo keď číta nekončiace zápisky zo svojho niekdajšieho denníčka.

Autor má zmysel pre humor, či lepšie, ironický odstup od témy, takže ak jeho protagonista „trieska", uvedomuje si to a začína „byť otrávený sám zo seba".

Úsilie o predajnosť knihy sa však prejavuje aj v jej jazyku, množstve subštandardných prostriedkov, ktoré neboli vždy nevyhnutné: „Jeho najhoršia spomienka na húlenie bola, keď asi v devätnástich stretol na Šafku Dávida, s ktorým sa sotva poznali, to im však nebránilo zájsť na školský dvor za Gamčou."

Otázka na záver by potom mohla znieť: Aký typ literatúry chce písať Filip Kas? Od odpovede by totiž záviselo aj hodnotenie jeho debutu: Ak chce autor zvýšiť záujem o slovenskú literatúru prostredníctvom témy, potom je všetko v poriadku. Ak však chce Filip Kas písať aj umeleckú, nielen oddychovú literatúru, potom by mal zo svojich kníh viac škrtať a šokujúcu tému spracovať menej povrchným spôsobom.

Takto zostáva Nemohúcnosť na pomedzí populárnej a umeleckej literatúry a je len na autorovi, ktorým smerom ďalej vykročí.

_{26. 8. 2011 | Marta Součková
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.}