Bože, aký krásny svet sme zničili (a ostalo nám len metro)

„Neviem presne, ako sa to podarilo, ale tentoraz to ľudstvo prehnalo. Už nie je raj, ani peklo. Nie je už ani očistec. Po tom, ako duša odlieta z tela, už viac nemá útočište. Koľko megaton, betaton treba, aby sa rozplynula noosféra? Veď ona bola rovnako skutočná ako tento čajník. Nech to bolo akokoľvek, neokolkovali sme. Zničili sme raj i peklo. Pošťastilo sa nám žiť vo veľmi zvláštnom svete vo svete, v ktorom musí duša ostať aj po smrti dušou. Rozumieš mi? Umrieš, ale tvoju unavenú dušu už viac nečaká znovuzrodenie, a pretože už nie je raj, nečaká ju ani pokoj a večné spočinutie. Je odsúdená zostať presne tam, kde si prežil celý svoj život – v metre.“

Tak sa to konečne stalo. Sebazničujúca povaha ľudstva sa prejavila naplno a ľudia sa poslednýkrát zahrali na vojačikov vo veľkom. Jadrová vojna zmenila povrch planéty na rádioaktívnu planinu, na ktorej by žiadny človek neprežil viac ako minútu. Zato iným živočíšnym druhom sa nové prostredie náramne zapáčilo a príroda na steroidoch rádioaktivity sa zbláznila. V priebehu pár desaťročí sa na Zemi vyvinuli zvieratá a rastliny, s ktorými evolúcia rozhodne nerátala. Tých pár ľudí, ktorí prežili, sa utiahlo do útrob metra, kde prežívajú na jednotlivých staniciach ako vedia a potajme dúfajú, že možno raz sa im podarí vrátiť na povrch.

„Áno, sme optimistickí, nechceme skapať! Budeme si na vlastných hovnách pestovať huby a prasce sa stanú novým najlepším priateľom človeka, ako sa hovorí, partnerom na prežitie… Chutne chrumkajúc, budeme žrať multivitamíny, na tony pripravené starostlivými predkami. Budeme hanblivo vyliezať hore, aby sme si rýchle uchmatli ešte jeden kanister benzínu, ešte trošku niečích handier a ak budeme mať z pekla šťastie, ešte za hrsť nábojov, potom budeme čo najrýchlejšie utekať do svojho dusného podzemia, zlodejsky sa obzerajúc napravo-naľavo, či si to nikto nevšimol. Pretože tam hore, už nie sme doma. Svet nám už viac nepatrí… Svet nám už viac nepatrí.“

Píše sa rok 2033 a Arťom si robí starosti. Stanicu, na ktorej žije odvtedy, čo bol zázračne zachránený pri dravom útoku potkanov, ktoré ho pripravili o rodinu, napádajú podivné tvory. Čierni chodia stále z jedného smeru. Je veľmi ťažké ich zabiť, pôsobia na psychiku a ich útoky sa stupňujú. Každému je jasné, že ak sa niečo nestane, tak stanica dlho nevydrží. A po nej môže padnúť celé metro. Je čas sa vydať na cestu za pomocou…

Už Homér pochopil, že nestačí vytvoriť pútavý a zaujímavý svet. Dôležité je poriadne po ňom popreháňať hlavného hrdinu, inak by to bola nuda. J.R.R. Tolkien jeho príklad úspešne nasledoval a Glukhovsky sa rozhodol nepriečiť sa osvedčenému konceptu. Arťom sa vydáva na cestu a my s ním. A veru že je to cesta, ktorá sa vryje do pamäti.

Dmitry Glukhovsky sa podarilo v obmedzenom, ba priam až klaustrofobickom priestore, vytvoriť živý a rôznorodý svet, ktorého spoznávanie nenudí ani na minútu. Ľudia síce padli až na úplne dno, ale to neznamená, že by sa zmenila ich povaha. A tak sú na staniciach univerzálnym platidlom náboje, nič nie je zadarmo a stanice medzi sebou veľmi často vedú rôzne lokálne vojny a konflikty. V extrémnych podmienkach sa darí extrémnym názorom, a tak na niektorých staniciach bujnie nacizmus, satanizmus alebo komunizmus. Na iných „zúri“ drsný kapitalizmus, alebo hladomor. Nech už je to, ako je, svet Metra 2033 je veľmi rôznorodý, veď v hlbokých útrobách metra nežijú len ľudia.

Či už za to môže radiácia alebo to tam bolo odjakživa, mnoho tunelov je nebezpečných bez zjavnej príčiny. Občas sa vyskytujú nevysvetliteľné javy, občas vysvetliteľné, ale o nič menej nebezpečné. Už zo samotného charakteru knižky je síce jasné, že Arťom nemôže umrieť pri prvom nebezpečenstve, ale napriek tomu mu neustále držíme palce a hltáme jednu stránku za druhou. V neskorších fázach knihy už z knihy trochu sála pocit, že Arťom je také perpetuum mobile, ktoré spôsobuje, že kdekoľvek sa zjaví, tam sa dajú veci do pohybu, ale čo si budeme klamať – Muadib, Frodo a Arťom je len jeden.

„Ale teraz opäť začal chápať, že metro nie je len stavba, ktorú voľakedy postavili na prepravu ľudí, nie je len protiatómový kryt alebo miesto, kde býva niekoľko desiatok tisíc ľudí… Že doň niekto vdýchol vlastný tajomný, s ničím neporovnateľný život, že má isté vedomie, ktoré je ľudskému chápaniu cudzie, nezvyčajné a nepochopiteľné.“

A tak s Arťomom postupne prechádzame metrom krížom-krážom, spoznáva jeho obyvateľov a v útržkoch sa dozvedáme viac nielen o temnom svete metra, ale aj o tom, čo bolo predtým. Celou knihou sa ako červená nitka tiahne nekonečný smútok nad výsledkom ľudského konania. Starí spomínajú na to, čo bolo kedysi a zúfalo tvrdia, že ľudia už svoj boj prehrali a v metre už len dožijú. Mladí, ktorí svet hore nikdy nezažili so zatajeným dychom počúvajú historky o oblohe, budovách a autách. Celé je to veľmi sugestívne a z rôznych úvah a rozprávaní občas až mrazí. Nečakajte nejaké filozofické dielo, ktoré vám odhalí zmysel života, ale pár myšlienok (a výstrah) sa autorovi podarilo v románe úspešne odprezentovať nenásilnou a zaujímavou formou.

Ak ste fanúšik sci-fi, tak je táto kniha pre vás priam povinným čítaním. Nestáva sa často, že si veľké „main-streamové“ vydavateľstvo všimne a zaradí do edičného plánu sci-fi román. Stáva sa tak, len keď ide o niečo výnimočné a Metro 2033 výnimočným je. Možno nedosiahne status legendy a klasiky ako Piknik u cesty, ale Dmitrimu Glukhovskému sa napriek tomu podarilo vytvoriť silne atmosférický a uveriteľný svet, ktorého návšteva je síce bolestná, ale strhujúca.

„Takže takto, ak ich boh aj má nejaké vlastnosti alebo typické črty – určite to nie je láska, spravodlivosť a odpúšťanie. Podľa toho, čo sa dialo na zemi od okamihu jej… eh… stvorenia, bohu je vlastná iba jedna láska: má rád zaujímavé príbehy. Najprv to poriadne zamotá a potom sa pozerá, čo sa z toho vyvinie. Ak je to veľmi sladké, pridá štipľavú papriku. Takže pravdu mal starý Shakespeare: celý svet je divadlo. Ale vôbec nie to, ktoré mal na mysli.“

Verdikt: Metro 2033 je strhujúci román o nelichotivej budúcnosti, ktorý prečítate jedným dychom. Fanúšikova sci-fi nemajú prečo váhať. Tí, čo hrali rovnomennú hru, tiež nie. A všetci, ktorí majú radi inteligentné príbehy plné napätia, tajomna, by po tejto knihe mali siahnuť tiež. A my, čo sme román už prečítali, sa tešíme na pokračovanie – originálne nazvané Metro 2034.

_{Piatok, 23. Apr 2010 o 22:03 | pridal/a Juraj Šlesar , Recenzie, martinus.sk}