Kto sa nepoučí...

V roku 1948 Josif Vissarionovič Stalin na adresu Židov podotkol: "Nemôžem ich prehltnúť ani ich nemôžem vypľuť." Mohol ich teda iba prežúvať, dorazil imperátorovu poznámku známy anglický spisovateľ, syn iného známeho anglického spisovateľa Kingsleyho Amisa.

Nezabúdať na minulosť; nezariaďovať veci tohto sveta tak, aby sa muchy museli prispôsobovať frekvencii nášho umierania; a neprežúvať niekoho len preto, že má inú vizáž, iné spôsoby, iné premýšľanie - veď ho stačí len civilizovane prežrieť alebo "vyfľusnúť". (Či nie?)

"Keď starnete, chcete vedieť, aké je vaše miesto v dejinách. Nejde o váš osobný vplyv na históriu, pretože na ňu nemáte nijaký dosah. Ale žijem v časoch ženskej emancipácie, urbanizácie, veľkých násilností, a chcem poznať, akú úlohu zohrávajú v mojom vlastnom živote," hovorí Amis v jednom interview. O podobnom poznaní uvažuje aj hrdina jeho Domu návštev. Na sklonku života píše (a my ju čítame) dlhú, na dreň kosti odhaľujúcu poslednú spoveď nevlastnej dcére Venus. Píše ju na ceste z bezpečného západného sveta (kam emigroval) na Sibír, na miesta, kde voľakedy stál pracovný tábor, v ktorom bol aj s bratom Levom - za neľudských podmienok - celé roky uväznený. V druhej svetovej vojne vraždil a znásilňoval za národ a vlasť, potom mu prišpendlili na hruď metále, potom ho zavreli do gulagu, potom mu dovolili kúpiť si rehabilitačnú bumážku - štart do slobody... Jedinec zmietaný okolnosťami ako bábka na húsenkovej dráhe, iba hore alebo iba dole, tie chvíle na briežku sú zanedbateľné. Totálny štát - majstrovské dielo mizérie. V ňom zväčša človeku ostáva len úzky pás osobnej voľby. V Dome návštev je dláždený niekoľko desaťročí trvajúcim vzťahom oboch bratov k Židovke Zoji, milostný trojuholník vnútri krutých dôb, keď jeden z jeho mužských aktérov nadobúda presvedčenie, že druhým stĺpom tohto systému je nuda - ak prvým je teror. (...) Chápem, načo im bol teror, no prečo potrebovali aj nudu?

Martin Amis je zručný rozprávač, hlboký, až nemilosrdne obnažujúci (bez)charakter svojich postáv. Črtou jeho beletristických i esejistických prác je angažovanosť v tom dobrom význame slova. Násilie páchané ľuďmi na ľuďoch, to ho zaujíma, to ho irituje. Rusko (vždy bolo) je (a bude) vhodným výskumným terénom. To Rusko, ktoré väznilo Levovho brata:

"Keby to záležalo na mne, žiadal by som formálne písomné ospravedlnenie za desiate storočie; a za všetky ostatné, ktoré medzitým uplynuli. No nijakí roztrasení pozostalí, ktorí sa zrodili z dymu a ohňa, sa nevzoprú a nezačnú zalamovať rukami. Nijaký ruský Boh nezačne plakať a spievať.

Povedzte niekto: prepáčte. Povedzte niekto, že vám je to ľúto. Len tak ďalej! Vyplač rieku! Vyplač mi Volgu, vyplač mi Jenisej, vyplač mi rieku Moskvu!"

Je strašné, že Lenin, hoci nežije, žil a bude žiť. Aj iní z jeho sorty. Aj o tom je Dom návštev.

_{Martin Amis: Dom návštev. Ikar 2009
(Týždeň; 34/2009; 24/08/2009; s.: 55; ZUZANA MOJŽIŠOVÁ ; Zaradenie: Kniha týždňa)}