Budeme jesť klonované mäso?

Agentúra Reuters priniesla správu, že newyorský umelec Ricardo Vega podstúpil liposukciu, uvaril svoj tuk a zjedol ho. Zvyšok svojich „mäsových guliek“ vyčlenil na predaj, aby poskytol ľuďom možnosť zakúsiť pocit kanibala. Iný novinový článok priniesol informáciu o transgénnych domácich miláčikoch: firma Kumnick Genomics sa rozhodla vytvoriť tzv. večné šteniatka, ktoré nikdy nevyrastú. Genetická firma Borger and Snodd Ltd. zasa pracuje na tvorbe obrovských švábov, ktorí by sa predávali ako domáci miláčikovia. Tlačová správa Vládneho centra v Bostone hovorí o tom, že vedci vypestovali v tkanivovej kultúre ľudské ucho. V inom laboratóriu zasa vytvorili rezne zo žabieho tkaniva, ktoré pestovali na biopolymérovej sieti...

Toto je len zopár šokujúcich a pre niekoho neuveriteľných prípadov, ktoré spomína vo svojej knihe Michael Crichton. Jeho román „ Ďalší“ nás zavedie do sveta genetiky, ktorý naberá obrátky, občas nekontrolovateľne a divoko. Kritizuje bulvárny a povrchný spôsob, ako médiá informujú o genetických pokrokoch. Ukazuje ako vznikajú moderné legendy a mediálne mýty.

Kniha sa skladá z mnohých príbehov, ktoré sa však dotýkajú iba okrajovo.
Telo Franka Burneta produkuje silné protirakovinové látky. Organizácia BioGen sa snaží aj za cenu násilia získať jeho bunkovú líniu a tak vyšle do terénu lovca ľudí...
Josh Winkler náhodou vyskúša na svojom bratovi tzv. dozrievací gén, ktorý dokáže človeka polepšiť. Jeho brat prestane brať drogy, nájde si prácu, začína slušný život. Čoskoro sa však ukáže, že gén nemá len pozitívne účinky...
V inom príbehu sledujeme začleňovanie kríženca šimpanza s človekom do spoločnosti či hovoriaceho a uvažujúceho papagája.

Spestrením knihy „ Ďalší“ sú určite vložené úryvky z printových či elektronických médií. Kniha má vynikajúco napísané pasáže a hlavne posolstvo: väčšina udalostí v tejto knihe sa už stala (a nemyslím iba vsunuté úryvky), ďalšie klopú na dvere. Genetické modifikácie sú všade okolo nás, zvykli sme si na ne a už ich dôkladne ani nevnímame...a tým pádom ani ich nebezpečenstvá.

Michael Crichton je pán spisovateľ. Zvykne si naštudovať všetky dostupné fakty k danej téme a zasadí ich do napínavého románu, ktorý sa neraz stane bestsellerom. Tentoraz však chcel predať najmä svoje vlastné názory na oblasť genetiky a tak je príbeh útržkovitý, nedotiahnutý. Tu sa dostávam k tomu, čo ma sklamalo na knihe „Ďalší“. Chýba jej jedna hlavná dejová línia, v ktorej by sa autor sústredil na vykreslenie atmosféry a napätia (ako to Crichton robil doteraz vo svojich bestselleroch). Tentoraz chcel upútať nie príbehom, ale prekvapujúcimi faktami z oblasti genetiky. Jeho argumenty sú síce presvedčivé, logické, občas spôsobujú zimomriavky, no príbeh je mimoriadne roztrieštený. Kniha má sto kapitol, desiatky postáv, ktoré sa niekedy iba mihnú a už sa nevrátia. Niekedy sa musíte vracať o pár stránok späť, aby ste si pripomenuli, o koho to vlastne teraz ide. Množstvo zápletiek a podpríbehov pripisujem snahe Crichtona upozorniť na všetky možné riziká spojené s genetikou.

Na knihe si však cením najmä to, že núti prehodnocovať a možno i pátrať po súvislostiach. Nie lacno, bulvárne, bez argumentov. Jednotlivé prípady provokujú a mnohé možno zmenia vaše názory na to, čo ste si mysleli, že dobre poznáte. Je to znepokojujúca kniha, ktorej odpustím aj ten nedostatok príbehovej línie.

mib