Atentát na nežnú revolúciu - recenzia

Ondrušova koncepcia knihy je postavená predovšetkým na poznatkoch, do značnej miery získaných sprostredkovane, a dodatočne uvedomených súvislostiach, menej už na zažitom, pretože ťažiskom diela sú práve udalosti a deje, ktoré pre zaneprázdnenosť inými náročnými úlohami v čase, keď sa odohrávali, vnímal neraz iba zlomkovito. To má svoje prednosti i zápory. Dodatočným sceľovaním súvislostí a korelácií a čiastočným odstupom sa mu darí vo väčšine podstatných hodnotení udržiavať si objektivitu, hoci predovšetkým osobnostné preferencie a sympatie sú zreteľné (napríklad mocenské ambície Václava Klausa uvádza "v priamom prenose", kým podobné ašpirácie Václava Havla iba vyplývajú z kontextu). Na druhej strane menšie množstvo informácií z prvej ruky núti autora viac uvádzať hypotézy ako viacnásobne overené fakty. Najväčším plusom, ako to už obvykle pri takýchto dielach býva, sú poznatky získané autopsiou, keďže autor bol in medias res pri ťažiskových rokovaniach a dejoch. Nových pohľadov do zákulisia či potvrdení tušeného (nedodržaných dohôd, zhôd okolností, tušených rozkolov, politických gest a iné) je našťastie dosť, takže ani nezávislý historik publikáciou sklamaný nebude. Nehovoriac o laikoch, ktorých informačná zasýtenosť býva spravidla ešte nižšia.

Vladimír Ondruš poňal svoje dielo ako komentovaný opis príbehu zrodu a zániku občianskych iniciatív, ktoré prekvapujúco zvrhli jeden režim, aby sa pri formovaní nového, nepoučení jakobínstvom predchádzajúcich revolúcií, rozplynuli.

Za najväčšiu chybu, ktorej sa iniciatívy dopustili, považuje neuvážené spustenie lustrácií. Nestali sa uzdravujúcim liekom pre spoločnosť, ale rozšírila sa nová nákaza, ktorá nivočí mnoho razy aj nevinných v Českej republike a, ako dokazuje autor, predovšetkým na Slovensku. Záverečné kapitoly venuje autor príkladom z praxe účinkovania neústavného zákona o zriadení a činnosti Ústavu pamäti národa. Škandalizovanie čestných ľudí, ktorí sa nie vlastným zavinením či za pokusy "vybabrať" s totalitnou mocou, ocitli na lavici vopred odsúdených, zničilo vieru väčšiny obyvateľstva v ideály proklamované na námestiach a podnietilo k čoraz väčším straníckym rozbrojom a skepticizmu voči možnostiam dosiahnuť demokratickú slobodu. Vladimír Ondruš preukázal vo svojom diele občiansku statočnosť, keď v súlade s proklamovanými ideami prvotnej Verejnosti proti násiliu otvorene pomenúva novodobých lustračných "normalizátorov", hoci s mnohými ho - povedané diplomaticky - dodnes spájajú nadštandardne dobré vzťahy.

Atentát na nežnú revolúciu je teda dielom, ktoré si oprávnene zasluhuje pozornosť.

Možno mu predpovedať aj mediálne výraznú odozvu. Ak by sa však táto predpoveď nenaplnila, zrejme to bude znamenať, že naša viera v duchovnú a mravnú obrodu spoločnosti klesla pod bod mrazu.

_{Michal Schuster
(Knižná revue; 05/2010; 03/03/2010; s.: 11; Michal Schuster ; Zaradenie: Ľudia a knihy)}