Úvodná stránka › Recenzie › Presvedčiť o talente

Presvedčiť o talente

Sólo pre 9 hlasov, zostavil Boris Brendza Médiá nás neustále presviedčajú o tom, že mnohí ľudia dnes majú talent na všetko možné aj nemožné (alebo si to aspoň myslia). Ako je na tom pôvodná slovenská poézia? Máme aj tu nádejné talenty? V rámci projektu Mám talent vydavateľstva Ikar vyšla knižka Sólo pre 9 hlasov, ktorá chce byť dôkazom talentu deviatich mladých debutantov. Každý z nich je niečím originálny, zaujímavý. Miroslava Ábelová balansuje na tenkej hrane medzi esteticky pôsobivou básnickou obraznosťou a drsnými, nepríjemnými, no výstižnými konštatovaniami o stave spoločnosti. Neduhy súčasného sveta dokáže podať z pohľadu triezvo mysliaceho pozorovateľa, zbaveného všetkých ideálov, a teda aj pátosu a vyumelkovanosti. Nehľadá riešenia, len účinne opisuje svoje pocity stratenia vo svete.

Sólo pre 9 hlasov Tono Mello stavil na originálnosť slovných spojení, vytvára netradičné obrazy a zasadzuje ich do prekvapivých kontextov a súvislostí. Jeho stručné "poznámky" sa tak stávajú záznamami o absurdnosti nášho sveta. Hľadanie lásky, vzájomné nepochopenie a prekonávanie samoty sú ústrednými témami poézie Ivany Drábovej. Využíva svoje skúsenosti s písaním piesňových textov, preto jej básne pôsobia sviežo, no zároveň melancholicky. Priam mystické vzájomné prepletanie častí ľudského (najmä ženského) tela s prírodnými elementmi dominuje v poézii Richarda Miškeho. Jeho texty sú väčšinou krátke, zato však presýtené skrytou významovosťou a asociáciami, ktoré ich robia na prvé čítanie možno až príliš komplikovanými. Dobrovoľným sebatrýzniteľským gestom pôsobia básne autorky, píšucej pod pseudonymom AmiaTamealla. Zraňovanie, bolesť a nenápadné pohrávanie sa s myšlienkou na smrť nekompenzuje žiadnym náznakom nádeje, preto je jej poézia beznádejne znepokojujúca. Nostalgia za minulosťou a zúfalá túžba po vyslobodení sa z nekonečnej samoty kričia z veršov Miroslava Búrana. Jeho poézia prekvapí (a poteší) svojou hĺbkou a nástojčivosťou myšlienky. Penelope Toomey dokáže na minimálnom priestore básne rozohrať maximálne vážnu situáciu.

Naznačené, znepokojivé odhaľovanie pravdy o vzťahu dvoch ľudí, ich neustále približovanie a vzďaľovanie vyjadruje živými, neošúchanými obrazmi a zanecháva tak dojem nefalšovanej úprimnosti. Tóny irónie a sebairónie zaznievajú z nihilisticky ladených textov básnika skrytého pod menom Strix. Zvuková podobnosť jeho mena s riekou mŕtvych (hoci pôvodne znamená sovu) sa nezdá byť náhodná, veď únik z tohto sveta je preňho hlavným cieľom. Michal Pivarči je fascinovaný pozorovaním, no ešte viac konštruovaním svojho vlastného (fantazijného) sveta. Niektoré jeho texty by pokojne mohli byť maľbami či kolážami trosiek rozbitého univerza, ktoré sa dá vyjadriť už len bizarnými, absolútne nespojiteľnými slovami a obrazmi. Hoci je poetika týchto deviatich debutantov odlišná vo viacerých aspektoch, jednu vec majú spoločnú: chcú sa vyjadrovať k veciam okolo seba a vedia ich stvárniť (viac či menej) umelecky presvedčivo. Prvý dôkaz o svojom talente už predložili. Zostáva len dúfať, že "v ďalších kolách" predvedú rovnako dobré či ešte lepšie výkony...

_{Katarína Zitová}

_{(Knižná revue; 09/2011; 27/04/2011; s.: 5; Katarína Zitová ; Zaradenie: Recenzie)}