Keď sa tučniaky stanú ľuďmi

Akoby mu nebolo stačilo súveké ľudstvo, vymyslel si Anatole France, francúzsky spisovateľ začiatku 20. storočia, ďalší národ a usídlil ho na Ostrov tučniakov; tak s nazýva aj jeho román z roku 1908, ktorý teraz vychádza v slovenskej reedícii (Ikar, preklad Michaela Jurovská, Bratislava 2007).

O čo vlastne vo Franceovej románovej fikcii ide? France vyrozprával cez históriu tučniakov, ktorých omylom pokrstil starý a slepý svätec Mael a „zvestoval im slovo Božie“, históriu Francúzska a v podstate i celého ľudstva.

Nebolo to však také jednoduché, preto mu na zasadaní v raji v prítomnosti Najvyššieho a ďalších dôležitých svätcov vyčítajú, že to nebolo správne, veď nie je isté, či sa zvieratá môžu pričiniť o svoju spásu, lebo „krst je zárodkom nesmrteľnosti, zárukou vzkriesenia, krst je pochovaním s Kristom v jeho smrti a svätým prijímaním pri výstupe z hrobu. Nie je to dar pre vtáky“.

Dejiny Tučniaka a Tučniakov, do ktorých vnáša Anatole France mnohé udalosti z francúzskej histórie, pokračujú cez stáročia a vo vhodne transformovanej, no najmä karikovanej podobe sa tu uvádzajú ako reálne fakty, ktoré sú pre autora zdrojom irónie, najmä v kombinácii s bohatými odkazmi na antiku.

France v ôsmich knihách tohto diela „zrekapituloval“ dejiny svojej krajiny od samotného pôvodu, čiže prijatia tučniakov do „ rodiny Abrahámovej“, cez starovek, vznik súkromného vlastníctva, stredovek a renesanciu s príslušnými dynastiami, ktorým sa tiež ušlo svoje, cez revolúciu, Dreyfussovu aféru až po zánik spoločnosti, pertraktovaný v knihe ôsmej.

Tu priam prorocky píše o všemocnej vláde peňazí, o nepretržitých anarchistických a­ten­­tátoch, o životnom prostredí v meste, kde „ľudia dýchali u­me­lý vzduch, potravinárske tru­sty sa púšťali do naj­opovážlivejších chemických syntéz a vyrábali umelé víno, mäso, mlieko, ovocie, zeleninu“. Niekde akoby bol spisovateľ citoval výpisky zo súčasných novín, hoci kniha vznikla pred sto rokmi.

Tento znalec antickej kultúry sa v texte knihy opieral o helénske reálie, mýty a legendy, no často ich len parafrázoval alebo ich prispôsoboval pre svoje potreby, pričom ani fakty z francúzskych dejín nepreberal mechanicky, premenúval ich do žartovných znení, takže prekladateľka musela knihu doplniť množstvom vysvetliviek, v ktorých neraz nájdeme priam skvosty parodického umenia (napríklad Anglicko tu autor nazval Morská Prasánia), kým zasa inde uplatnil svoj vtip pri znetvorení mien, kde si prekladateľka tiež musela zapracovať s vlastnou fantáziou (princ Truľoš, gróf Chmátay, kurtizána Ejkvietková a pod.).

Román parodizuje inštitúcie, praktiky a mravy ľudskej civilizácie, prenesené do miništátu Tučniakov, ktoré sa v rozlič­ných štádiách vývinu správajú ako ľudia. Kritizuje v ňom všetko, lebo Tučniaky opakujú všetky naše hlúposti, nech by sa nazývali akokoľvek ušľachtilo.

Najvydarenejšie je v knihe vykreslená Dreyfussova aféra - tu pod názvom Kapitola Byrot, čiže aféra s osemdesiatimi tisícami otiepok sena, ktoré údajne Dreyfuss prepašoval nepriateľom. France si vzal na mušku justíciu a jej perfídnosti a fígle, pripomínajúce tiež v mnohom dnešok. France síce nepatrí medzi humoristov, je to skôr smutný skeptik so socialistickými ilúziami, no na jeho knihe sa dá predsa len miestami zasmiať, kým inde skôr pousmiať.

_{Zdroj: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
Dátum: 3. 8. 2007}