Reč kvetov

Symbolika kvetov sa vo viktoriánskom období používala na vyjadrenie citov: zimolez symbolizoval oddanosť, astra trpezlivosť, ruža lásku. Život Viktórie Jonesovej však poznamenal skôr smútok, nedôvera a samota. Detstvo strávila v početných pestúnskych rodinách, čo spôsobilo, že ani po rokoch neznesie dotyk inej osoby, bočí od ľudí a najradšej trávi čas sama, obklopená kvetmi.

Osemnásťročná sa osamostatnila. Nemala kde bývať, a tak spávala v parku, kde si založila malú záhradku. Onedlho jej talent v aranžovaní kvetov objavila miestna floristka a Viktória si uvedomila, že má schopnosť zvoliť pre ľudí správne kvety a tak dodávať ich životu nový rozmer.

Na kvetinovom trhu sa stretla so záhadným predavačom a musí sa rozhodnúť, či podstúpi riziko a pokúsi sa žiť nielen medzi kvetmi, ale aj s ľuďmi.

V závere knihy nájdeme slovník kvetov, o ktorom autorka hovorí: „Mojím cieľom bolo vytvoriť zbierku použiteľnú pre dnešného moderného čitateľa. Rozhodla som sa neuvádzať kvety, ktoré sa dnes už takmer nevyskytujú, a pridať tie, ktoré boli vo viktoriánskych časoch zriedkavé, ale dnes rastú bežne.

Rastliny súvisiace s jedlom som ponechala (Viktória by to neurobila inak), ale vynechala som nekvitnúce stromy a kríky, pretože, ako hovorí Viktória, na odumretých konároch či suchej kôre nie je vôbec nič zaujímavé...“

Z anglického originálu The Language of Flowers (Ballantine Books, New York 2011) preložila Lucia Gáborová.