Pieseň o Zelde prináša oslobodenie

Tento román hovorí striedmym, a predsa emotívnym jazykom. Je jasný, a predsa metaforický. Poskladaný je spôsobom puzzle, kde zdanlivo nesúvislé lomky príbehov dostávajú definitívny a občas i desivý zmysel až po vložení posledného dielika. Takýto je Gilles Leroy a jeho nový román Alabama Song v preklade Igora Navrátila.
Súčasný francúzsky prozaik píše o Amerike prvej polovice dvadsiateho storočia. O extatickej džezovej dobe, o takzvanej "hotel society", o spoločnosti bohatých ľudí, čo nepotrebovali zapustiť korene; presnejšie, nepotrebovali ich zapustiť inde ako v umení. Striedali hotely, letné sídla, kontinenty, milenky a milencov, drogy, alkohol. A tento pochybný kokteil priniesol pochybné plody: zúfalstvo, neistotu, stratu istôt a perspektívy. Dokonalá sloboda paradoxne priniesla väzenie v podobe dokonalej samoty. Zo Zeldy - Hviezdy amerického Juhu sa stáva Zelda - Čierna diera.

Príbeh vzťahu Scotta a Zeldy Fitzgeraldovcov sa stal námetom viacerých diel (napríklad amerického filmu z roku 1974 The Last of the Belles). Väčšinou bol zobrazovaný ako tragédia spisovateľa sužovaného duševne nevyrovnanou partnerkou. Gilles Leroy ďalekohľad otočil a nechal Zeldu, aby o svojom živote rozprávala sama.
Vďaka tomu vidíme talentovanú spisovateľku sužovanú vykorisťovateľským egoistom, čo neváhal zneužiť ich intímne spolužitie na námety svojich románov a doslova rozpitvával Zeldu pred očami čitateľov. Spisovateľom, čo kradol námety z diel manželky a nútil vydavateľov, aby jej samej skoro nič nevydávali. Nekonformným svetákom, ktorý však časom manželku doslova väznil. I keď - a to je pre román rozhodujúce - toto všetko hovorí duševne chorá rozprávačka psychiatrom. Ona svojim slovám bezvýhradne verí, my máme stále možnosť pochybovať.

Miešať nie je užitočné. A neplatí to len pre alkohol, milencov a drogy. V literatúre sa neoplatí miešať vymyslené postavy s tými, čo skutočne žili a už vôbec nie s tými, čo boli mediálnymi hviezdami. (Mimochodom, o tomto manželskom páre sa traduje, že sa stal vôbec prvou nehollywoodskou dvojicou prepieranou rodiacim sa tvrdým bulvárom). Pretože tie nemediálne postavy stratia štvrtý rozmer: (otáznu) zvedavosť čitateľa. Hocikoľko by ich autor kropil živou vodou talentu, pasážam s nimi chýba opojnosť z odhaľovania idolov.
Dobrý spisovateľ to vie. A pretože Gilles Leroy je dobrým spisovateľom, nemiešal. V románe Alabama Song dostali rozhodujúce miesta len postavy, ktoré majú skutočný predobraz. Rodina, literáti, vydavatelia, priatelia, všetko je reálne. Sú to skutočné body na skutočnej mape. Leroy ich však spája tak, ako sám uzná za vhodné, bez ohľadu na to, či je to najkratšia vzdialenosť, alebo strastiplná okľuka.

Preto by bolo zavádzajúce povedať, že Alabama Song je životopisom Zeldy Fitzgeraldovej. Je to fiktívny životopis, ktorý možno čítať aj ako detektívku, kde s prekvapením sledujeme, ako sa známe fakty dajú spojiť aj do iných ako vžitých súvislostí. Najrukolapnejším dôkazom je vzťah Scotta Fitzgeralda so spisovateľom, o ktorom Zelda hovorí, že ho nebude nazývať pravým menom, ale pomenuje ho Lewis O’Connor:

"Potom nám vstúpil do života ten pupkáč. Milovník býčích zápasov a silných citov. Najskurveňejší spisovateľ a vychádzajúca hviezda našej krajiny. Bol mladý, ale od chvastania sa až zadúšal; od chorobného vymýšľania sa celý nadúval. (...) Opäť ich vidím, ako prichádzajú, bledí a zle oholení, so šťastným výrazom na tvári a počujem Scotta, ako nás predstavuje, celý dojatý.(...) Hneď mi udrelo do očí Lewisovo povýšenectvo, tá sebaistota, ktorú dávajú najavo len idioti a zlí umelci. Sotva sme si podali ruky, hneď som mala chuť mu jednu vylepiť."

Ak si spojíme "milovníka býčích zápasov a silných citov" s "vychádzajúcou hviezdou" dostaneme Ernesta Hemingwaya. A keď to spojíme so známym faktom, že práve on Zeldu Fitzgeraldovú doslova nenávidel, máme dôkaz. Celou knihou sa nesie Zeldino pohŕdanie a bytostný odpor k O’Connorovi. Pripisuje mu úlohu Mefistofela, ba dokonca ho obviňuje z homosexuálneho styku s Fitzgeraldom.

Román Alabama Song je z rodu kníh, ktoré demýtizujú, neuspokojujú sa s tým, čo je vo všeobecnom povedomí. Víťazom sníma glorioly a porazených rehabilituje. Možno je objektívna pravda kdesi inde, ale románopisci predsa nie sú poštoví úradníci, čo položia balík na váhu a vyplnia kolónky. Ich snahou je budiť v čitateľoch záujem o svet (a ich samých v ňom) a pritom ešte mať radosť z čítania.
O tom, že sa to Gillesovi Leroyovi podarilo mierou vrchovatou, svedčí okamžitý celosvetový úspech románu Alabama Song. V rodnom Francúzsku prestížna Goncourtova cena, preklady do desiatok jazykov, pozvania na stretnutia po celej Európe. Pre objektivitu treba dodať, že v samotnej Amerike sa síce dočkal vlažného uznania, ale žiadne masové nadšenie zo snímania glorioly z Fitzgeralda sa nekonalo. (Skôr ako by sme sa chceli pohoršiť nad skostnatenými Američanmi, predstavme si, čo by sa dialo na Slovensku, keby nejaký Francúz napísal román napríklad o tom, ako Jozef Cíger-Hronský týral manželku a mal homosexuálny vzťah s Krčmérym. Veď by ho dobrí rodáci ukameňovali a vôbec nie vlažne).

Názov diela Alabama Song je viacvrstvový. Je to jednak názov piesne hovoriacej o tejto južanskej krajine a jednak je to synonymum samotnej Zeldy, ktorá sa v Alabame narodila a kam sa v posledných rokoch života vrátila. Takže román Alabama Song je vlastne Pieseň o Zelde.

Túto knihu sa oplatí otvoriť a vypočuť si ju. Znie ako dobrá džezová skladba. Aj keď je smutná, prináša oslobodenie.

"Román Alabama Song je z rodu kníh, ktoré demýtizujú. Víťazom sníma glorioly a porazených rehabilituje."

"Striedali hotely, kontinenty, milenky a milencov, drogy, alkohol A tento pochybný kokteil priniesol pochybné plody: zúfalstvo, neistotu, stratu istôt a perspektívy."

_{(Pravda; 23/05/2009; s.: 28; Daniela Kapitáňová ; Zaradenie: knihy)}