Vymyslela som si ťa - Francesca Zappia

Niekedy mám pocit, že ľudia považujú realitu za samozrejmosť. Chcem tým napríklad povedať, ako viete rozoznať, čo je sen a čo skutočný život. 

Nie, nikto to nevie. A preto raz John Green povedal: "Čo keď je Harry Potter skutočnosť a ty nie?"

Kniha z pohľadu schizofreničky je už od prvého momentu zaujímavým nápadom. A dokonca aj spracovanie je veľmi zaujímavé, pretože už dlho som nečítala nič tak strelené. Avšak strelené v dobrom zmysle. 

Často rozmýšľam nad tým, či žijeme v realite. Či sme my tí reálni alebo či žijú nad nami ďalší ľudia a my sme len ich sny (s Frankkie a Zoniou sme tomu dali názov Anetizmus) alebo také niečo. Jednoducho - čo keď nie sme reálni? Čo keď sme len v niekoho hlave? Čo keď sme kniha? Či film? Lenže to my nevieme a nikdy to nezistíme. Sú jednoducho otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď. 

A práve preto som si chcela prečítať túto knihu. Chcela som sa spoznať s dievčaťom, ktoré má na čele nálepku schizofrenička, a ktoré nevie, či práve to, čo vidí, nie je sen. Viete si to predstaviť? Takíto ľudia však fungujú úplne bežne. Neviem prečo, ale väčšina s nimi má problém. Asi si myslia, že sú vyšinutí a v hlave nemajú všetko v poriadku. Poznám jedného Mareka, ktorý osobne pozná schizofrenika. A funguje úplne normálne. Ak by mu nepovedal, ani by o tom nevedel. Ľudia, nebojte sa, panebože, schizofrenikov. Prečo by ste sa aj mali? Je však smutné, že práve táto kniha poukazuje aj na okolie Alex. Na jej spolužiakov a rodinu, na to, ako na ňu hľadia a čo si o nej myslia - a nie sú to len dobré veci. Sú hrozné. Nie je to však zlá kniha. Práve naopak - je nádherná. Je nádherná tým, že je skutočná a na nič sa nehrá. Alex nemá perfektný život, nemá presne stanovenú budúcnosť, nemá nič. Ani len samu seba. 

"Ooookej," povedala som a zamračila som sa. "Vlastne som si úplne istá, že je buď gorila, Tyranosaurus rex, alebo poltergeist. Je ešte niečo, čo by som mala o ňom vedieť?"

"Hej," odpovedal Tucker. "Ak niekedy začne hovoriť s nemeckým prízvukom, zavolaj."

Francesca vytvorila naozaj ale naozaj BRUTÁLNE postavy. Či už Alex, hlavnú postavu, ktorú mám naozaj rada alebo Richtera, chlapca s nemeckým prízvukom a pôvodom, ktorý mal asi najlepšie hlášky. Pretože, panebože... asi je to bláznivé, ale zamilovala som sa doň ho. A vlastne - prečo by som aj nemohla? Bolo mi tak ľúto, keď som dočítala túto knihu. Keď som skončila s týmto príbehom, s tými postavami. Pretože boli tak úžasné. Zvlášť Richter, ktorý je mimochodom mužskou postavou roku 2015 a právom si toto miesto aj zaslúžil. Nie každý chalan s alexitýmiou, nemeckým pôvodom a s nesprávnym vedením v jeho hlave je tak okúzľujúci. A keby nebolo jeho, nevedela by som, čo je to alexitýmia. A ani asfyxia. 

Mimochodom, aby som niečo povedala aj o Alex - niekedy mi trošku išli na nervy jej citové stavy. Avšak vedela som ju pochopiť a nakoniec mi to už vôbec nešlo na nervy, pretože každý z nás má práve vyplakať sa a trošku si potrieskať po okolitých predmetoch či rozbiť ich. Lenže Alex to mala horšie ako my - ona ani len nevedela, či sú ľudia v jej okolí skutoční a najviac ju to štvalo pri Milesovi. Pretože v celej knihe sa autorka pohráva len s jednou myšlienkou - Je Miles skutočný? (Nie, nespoilerujem - toto je hneď na začiatku knihy). Avšak to, čo autorka spravila na konci - to nenapadne ani jedného z vás. Práve to ma dostalo. Celú knihu sa s vami pohráva a potom zrazu BUM - a stane sa niečo úplne iné, než ste očakávali. A to mám na knihách rada. 

“If nothing’s real, then what does it matter?” he said. “You live here. Doesn’t that make it real enough?” 

“No, you're not a bad person," he said. "And Richter isn't a bad person, and I'm not a bad person. We're just people, and people sometimes do stupid things.” 

Obálka tejto knihy je naozaj nádherná, tá modrá mi hneď udrela do očí a zo zadu je dokonca ružová, ktorú neznášam, ale do tejto obálky mi skvele sedí. Ale asi sa už hlúpo opakujem, pretože pri knihách od YOLi hovorím vždy len to isté - tá obálka je nádherná. Jednoducho - čo mám s tým robiť? Sú nádherné! A v poličke vedľa seba tak pekne vyzerajú.. ach <3

Autorkin štýl písania je naozaj osobitý - presne k tejto knihe padnúci. Párkrát som sa stratila v postavách, rýchlo som sa však našla 

Táto kniha vám dá iný pohľad na svet, poskytne vám najlepšiu mužskú postavu, akú ste kedy videli a hlavne - pohltí vás. Pohltí vás ako vlny v oceáne a už sa nikdy z nej nedostanete. Pretože toto robia vlny v oceáne. Chytia vás a nepustia. Proste sa s tým musíte zmieriť. Tak ako sa musíte zmieriť s tým, že neviete, či ste teraz v realite. 

Recenzovala: Aneta Kondrčková
http://readingbookswithlove467.blogspot.sk/2016/01/vymyslela-som-si-ta-francesca-zappia.html