bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Vox - Christina Dalcherová

Žiadny hlas. Ani len najtichší hlások neujde slovomeru. Zráta všetko. Až do stovky. A po nej... po nej to pekelne bolí.

,,A tak som mala plán. Nádej."

Tento feministickopsychologicky dystopický ladený román americkej vedkyne, odborníčky na lingvistiku talianských a amerických dialektov, sa dostáva pod kožu. Pri čítaní zatajujete dych a dúfate, že keď prehovoríte, môžete prešvihnúť limit stovky slov bezbolestne.

Táto knižka opisuje radikálnu zmenu, ktorá zasahuje modernú Ameriku, z pohľadu mladej doktorky Jean. Opisuje jej každodenný život, všetky jej myšlienky, pretože tie jediné jej žiadny prístroj nezráta, jej strohé rozhovory s rodinou, jej povinnosti i vzdor.

Námet je úžasný. Chytľavý. Stačí vám pár slov anotácie a viete, že si ju pridáte na reading list. Vzbudzuje zvedavosť. Chcete vedieť, čo sa stalo Amerike, že takto ,,zdivočela". Chcete vedieť, ako sa dá žiť s chodubným denným prídelom nie jedla, ale slov. Chcete vedieť, či existuje šanca na pád tohto krutého režimu. Chcete vedieť, či sa mu niekto postaví. Chcete vedieť, kam až táto zúfalá situácia povedie. Chcete veriť v nádej.

Jean je doktorka lingvistiky, podobne ako samotná autorka. Táto stránka vedy a výskumu je v knižke opísaná naozaj reálne. Žiadne zbytočné obkecíky, ale realita presne taká, ako ju máte možnosť vidieť pri vstupe do laboratória. Vedcov ako mravce, no a nemáte šancu si zapamätať každučký nástroj, ktorý sa tam nachádza. Aká veľká je strata slov pre človeka, pre ktorého sú slová prácou aj koníčkom?

,,Muži sú dvojakí... Ozajstní chlapi a barani."


Členovia Jeaninej rodiny sú viditeľnými a svojskými postavami. Aj keď jej manžel Patrick pôsobí ustráchaným a pohodlným dojmom bez akéhokoľvek pomyslenia púšťať sa do nebezpečia či odporu, jej synovia sú hrdinami aj za otca. Aj cez túto Patrickovu opatrnosť som ho mala v príbehu celkom rada. Bol milý, úprimný, miloval Jean. Jednoducho len poslúchal rozkazy vlády, to by asi urobila väčšina. Nevymyslel si ich. Najstarší syn Steven bojuje v mene zákona, často sa preto s Jean hádajú, no zradil by preň svoju lásku, s ktorou sa plánoval oženiť? Hravé a roztomilé dvojčatá nemajú v knižke až taký veľký priestor, za to však Sonia ho vypĺňa aj za nich. Jean na nej naozaj záleží. O to viac, že sa jej na malej detskej rúčke ligoce podobný slovomer ako jej mame.
 

,,Už nevieme, kto sú muži a kto ženy. Naše deti dospievajú zmätené. Kultúra rodiny je narušená..."


Rutina tejto rodinky je poprepletaná rôznymi myšlienkami, ako napríklad o Jeaninej starej kamarátke Jackie a jej varovaniach o príchode ,,zla", o spomienkach, o jej rodičoch, o jej snoch,,.. Avšak, zaujímavé bolo sledovať, ako to v takej domácnosti so zamknutými knihami a počítačmi funguje. Pošta či hocijaký úradný dokument patrili výhradne do rúk hlavy rodiny, mužovi, otcovi. Do obchodu chodili výhradne ženy..... Žiadna káva s kamarátkami, žiadny knižný klub, žiadne učenie sa s deťmi, žiadne výlety, žiadne radovánky. Len povinnosti. Skákať okolo mužských zadkov.
 

,,Žene možno vziať veľa... Dokonca jej môžete vziať aj slová... Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom inom."


Knižka odráža celú mizériu tejto nepredstaviteľnej politiky. Konšpirácie a myšlienky s názormi, za ktoré by som lámala krky. Tento mužský svet ma ani na pikometer neočaril. Hneval ma a v mojej hlave šantí hurikán protestov. Idey prezentované skrz médiá, alebo samotné deti, ktoré len poslušne chodia do školy a uveria podobnému šarlatánstvu, ma neraz chceli od knižky odradiť. Z tejto patriarchálnej politiky sa stalo náboženstvo a všetci ho uctievali. No aj tak sa moja zvedavosť rozhodla otáčať stránky za mňa a knižku som mala prečítanú za jediný deň.
 

,,..ženy by mali poslúchať manželov? V dvadsiatom prvom storočí?"

 

,,Žena nemá právo hlasovať, ale má vlastnú sféru zodpovednosti a dôležitosti. Je Bohom vyvolená strážkyňa domova... jej postavenie anjela domova je najposvätnejšie..."

 

Chápala som Jeanino rozčúlenie i odpor. Modlila som sa za zázrak, zá kvapôčku nádeje, za kúsok slniečka na zamračenej oblohe. No príbeh sa len nabaľoval. Jean dostala možnosť opäť sa vrátiť k jej práci, no na čo, ak sa má po konci výskumu vrátiť k svojmu starému náramku a ďalej mlčať? Patrick v tom videl príležitosť, privilégium a možnosť zvýšenia slovnej kvóty. Jean však ako tvrdohlavá vedkyňa odmietala.
 

,,Chýbal mi výskum, knihy, spolupráca... Chýbali mi rozhovory. Ale najviac mi chýbala nádej."


Knižka naberá rýchly spád, no končí /pre mňa/ typicky americky. Ba až priam zázračne. Knižku som mala aj nemala rada, bolo to s ňou ako na horskej dráhe. Avšak za polovičkou som ju nevedela odložiť. Nakoniec ma sklamal záver, ktorý prešiel ako strela, ani som sa nespamätala. Všetky prekážky žmurknutím oka stratili dôležitosť a jedoducho sa rozplynuli. Ha.
 

,,Neexistuje spôsob, aby som vyhrala, ale  existuje spôsob, aby som sa cítila ako víťazka"


Nad touto knižkou sa ešte dlho budem zamýšľať, pretože nesie niečo z temnej ale aj z tej svetlej strany. Drieť bez pochvaly či povzbudenia by nemal byť životný cieľ ani smer. Žena v domácnosti sa tak ľahko z ľudského povedomia nevytratí, istá nerovnosť bude svet rozkladať vždy.

Recenzovala: Simona Tlacháčová
http://nakridlachknih.blogspot.com/2019/05/vox-christina-dalcherova-recenzia.html

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.