uvolneni

"Tak či tak by zo mňa nikdy nič nebolo, ale teraz mám aspoň štatisticky vyššiu šancu, že časť zo mňa raz niekde na svete dosiahne niečo významné. Radšej budem čiastočne slávny ako úplne zbytočný."

Dystopický a reálny príbeh sleduje troch mladých ľudí, ktorí sa snažia prežiť po tom, čo boli uvoľnení. "Uvoľnenie je proces, pri ktorom je dieťa usmrtené a zároveň zostane nažive." To znamená, že sú jeho všetky orgány darované, takže z formálneho hľadiska sa život nekončí. Trom mladým sa teda skrížia cesty a musia sa spoliehať jeden na druhého, aby sa dožili osemnásteho roku života, kedy už uvoľnenie neplatí.
Tak veľa som od tejto knihy čakala, no neviem ani čo. Očakávala som niečo neskutočné, čo ma dostane emocionálne, ale aj duševne. Že budem plakať a budem premýšľať nad všetkým, čo som si prečítala. Avšak nevedela som si predstaviť, asi o čom to bude a ako vlastne autor vysvetlí celý ten proces uvoľňovania.
Začnem s tým, že Neal skutočne vie písať. Bol tam vtip, boli tam pekné myšlienky, znelo to mlado, ako hrdinovia. Išiel z toho taký realistický fíling. Čitateľ ani nemá pocit, že je to niečo, čo sa odohráva v inom a nie tomto svete. Ten príbeh, čo autor vymyslel bol na celej knihe úplne najlepší. Práve pre tú svoju reálnosť. Hocikedy sa to totiž môže stať. Ľudia si fakt neuvedomujú, že niečo ako darovanie orgánov existuje, takže ich nie je dostatok. Zároveň je tu veľa

ľudí, ktorí aktívne odmietajú potraty. Síce sa už časť ľudstva dostala cez rasizmus, stále sú tu iné problémy, ktoré vzbudzujú konflikty medzi dvoma názormi. Autor svoj celý príbeh založil na niečom, čo môže byť aj blízka budúcnosť a práve preto to môže v čitateľovi vyvolať kadejaké pocity. Neal donútil svoje publikum zamyslieť sa nad vlastnými názormi.
Okrem toho musím spomenúť aj to, ako boli striedané pohľady. Pripomínalo mi to napríklad Trón zo skla, pretože boli kapitoly rozdelené na Risu, Connora a Leva, no boli písané z pohľadu tretej osoby a niekedy tam autor hodil aj niekoho úplne iného či rovno celú skupinu, ktorú rozprávač sledoval. Fakt sa mi to páčilo, pretože väčšina kníh, ktoré čítam sú písané v prvej osobe.
Za písanie a nápad teda dávam jedno gigantické veľké plus, lebo ani Delírium, Divergencia či Hry o život nemali príbeh postavený na niečom takom skutočnom. Ďalšie plus však dávam za celú prvú polku knihy, ktorá ma fakt bavila a to hlavne pre to, že mám radá také to utekanie pred zákonom.
Tu som pri kladoch aj skončila. Nehovorím, že to bola zlá kniha, pretože som to prečítala, šlo to dosť ľahko a bavilo ma to, no nebolo to ono. Nedonútilo ma to zamilovať si postavy, plakať či len smútiť. Niekedy som sa zasmiala, niekedy sa zamyslela, ale nič viac sa nestalo. Jednoducho to pre mňa nebola kniha, ktorá by ma k sebe pripútala až kým to nedočítam. Keď som ju raz položila, nemala som nič, čo by ma donútilo sa k nej vrátiť.
Najviac mi však vadilo to, že som sa nezamilovala do postáv a to mi vždy vie pokaziť zážitok, pretože som potom celé čítanie apatická. Nič necítim, nič mi nevadí, za nikým nesmútim.

"Picasso musel svetu najprv dokázať, že vie maľovať normálne, až potom dal obe oči na jednu stranu tváre, nosy mu trčali z kolien a tak ďalej. Lebo ak maľuješ nesprávne preto, lebo lepšie nevieš, si truľo. Ale ak to robíš, lebo sa ti chce, to je umenie."

Lev mi neskutočne liezol na nervy od prvej strany a nijak sa to nezmenilo ani po dočítaní. Jednoducho mi vôbec nesadol a vôbec som sa netešila na kapitoly z jeho pohľadu. Najprv mi vadilo to jeho presvedčenie, ale na druhú stranu, páči sa mi ten podtext, ktorý som v tom našla. Tá slepá viera ako v minulosti, keď ľudia urobili aj tie najotrasnejšie veci schovávajúc sa za vieru a boha, ktorý im to nakázal.
Risa sa mi zdala byť slabá a naivná, lenže po istom čase mi otvorila oči a tak trochu sa mi aj zapáčila. Hlavne to, že sa o seba vedela postarať a nečakala, že to urobí niekto za ňu. Nenechala si skákať po hlave, ale zároveň nebola úplný terminátor.
Connor sa mi páčil zo všetkých najviac, no nezachránil to už. Zdal sa mi byť veľmi inteligentný, aj keď to niekedy nebolo vidno. Keď konal iracionálne, nevadilo mi to, pretože väčšinou by som zrobila to isté. Jednoducho to bola postava, ktorá mi vôbec neprekážala, ale zároveň som sa do nej úplne nezamilovala, čo je škoda.
Najväčší problém som mala s tlieskačmi, ktorí boli stále len spomenutí a celkovo som ich existenciu nepochopila. Autor v podstate nič nevysvetlil, čo som ešte brala s rezervou, pretože si to možno schováva na ďalší diel, no celkovo mi to nesadlo. Nepáčilo sa mi, že to bola jediná vec, ktorá vyzerala dosť nerealisticky, čím pokazila celú atmosféru. Zaobišla by som sa aj bez toho.
Inak vám túto knihu odporúčam už len pre to, že sa nad tým riadne zamyslíte. Pri jednej scéne mi fakt nebolo všetko jedno, takže sa pripravte na to, že to nie je práve tá najľahšia téma. Síce možno nie je spracovaná úplne drasticky, no keď si to predstavíte, donúti vás to premýšľať.

Recenzovala: Denisa Lesniaková
http://danybooks.blogspot.sk/2016/08/rc-neal-shusterman-uvolneni.html