Túžba po tichu

Dôvodom je často jednoduchosť dejovej línie young adult literatúry, ale tiež aj podobná zápletka a orientácia na tie isté problémy mladých, ktoré u mňa už stratili svoje čaro. Román Slová načmárané na stenách bol však niečím iný. Síce tiež hovorí o problémoch mladého človeka, ale tie sú úplne iné než strasti jeho šestnásťročných rovesníkov. 

Adam je schizofrenik. Vidí a počuje ľudí, ktorí neexistujú. Rebeku, milé dievča, ktoré mu rozumie, mafiánskeho bosa, ktorý ho ohrozuje, či nahého čudáka Jasona. Zdá sa celkom jednoduché odlíšiť skutočné od neskutočného, ale Adam to pre svoju diagnózu nedokáže. Odrazu mu svitla nádej. Užíva experimentálny liek, ktorý mu pomáha ignorovať halucinácie. Nastúpi do katolíckej strednej školy, kde o jeho chorobe nikto nič nevie. Na dosah má nové možnosti, dokonca aj lásku. Spolužiačka Maja je pekná, inteligentná, hoci trochu tvrdohlavá, a zamilovaný Adam zúfalo túži byť normálnym tínedžerom, za akého ho priateľka považuje. Lenže liek, ktorý užíva, začína zlyhávať. Adam je odhodlaný urobiť čokoľvek, aby pred Majou uchoval svoje smutné tajomstvo.

„Vidiny nie sú vždy zlé. Niekedy sú celkom fajn. Zjavia sa, kedy sa im zachce. V tom ma nikdy nesklamú.“

Ako som uviedol na začiatku, už na základe anotácie bude viacerým čitateľom zrejmé, že Slová načmárané na stenách nebudú tak úplne obyčajná young-adultovka. Tento fakt potvrdzuje aj štýl, akým sa autorka prihovára svojmu čitateľovi. Knihu napísala pomocou denníkových záznamov. Adam, ako hlavný hrdina, sa viac rozpráva s čitateľom, teda s vami, než s ostatnými postavami v románe. Práve vďaka tomu ho môžete detailne spoznať. Hovorí vám o svojich bolestiach a trápení, ale tiež o radosti a o všetkom, čo v danom momente prežíva. Často používa frázy ako Aby som odpovedal na vašu otázku... alebo Mohlo by vás zaujímať... či Opíšem vám, čo sa stalo, a vy mi poviete svoj názor..., ktoré knihu ozvláštňujú. Na tento štýl som si určitý čas zvykal, a v neposlednom rade aj na Adama ako takého. S odstupom času ale môžem povedať, že som si ho obľúbil.

„Ak nemôžete dôverovať sám sebe, žijete vo veľmi zvláštnom svete. Chýba vám pevná zem pod nohami. Za normálnych okolností by som dôveroval veciam ako gravitácia, logika či láska, teraz im však dôverovať nemôžem, lebo neviem, či ich správne vnímam.“

Autorka opisuje život stredoškoláka, ktorý sa pretĺka viacerými problémami. Či už v škole, vo svojom vnútri, alebo v rodine. Zobrazuje prostredie, v ktorom môžeme sledovať šikanu, zápas seba samého, ale aj hľadanie tej správnej cesty. Ako dejová línia plynie, príbeh postupne graduje, a gradáciu symbolizuje aj denná dávka experimentálneho lieku, ktorý Adam užíva. Tú môžeme sledovať na začiatku každého denníkového záznamu. Za menej zvládnutú považujem prvú polovicu knihy, v ktorej mal dej len veľmi pomalý spád. Román obsahoval viaceré hluché miesta a vo všeobecnosti mu chýbala akcia, ktorú autorka čitateľom dopriala až na úplnom konci.

„Zdalo sa mi, že smrť prinesie pokoj. Predovšetkým bude konečne ticho. Túžim po tichu.“

Adamov príbeh je síce vymyslený, ale ako uvádza autorka na konci knihy, schizofrénia je vážna a zákerná choroba, ktorou trpia milióny ľudí. Waltonová nie je lekárka a pri písaní svojho príbehu čerpala z vlastnej fantázie a dostupnej medicínskej literatúry. Slová načmárané na stenách sú oddychovou knihou, ktorá pravdepodobne nevypredá kníhkupectvá, ale rozhodne stojí za prečítanie. Hoci sa vás táto choroba nemusí týkať, nikdy neviete, kto vo vašom okolí s ňou práve bojuje. 

Recenzoval: Dominik Petriska