Tajomstvo, ktoré nemalo byť vypovedané

Prišla o svoju najlepšiu kamarátku Hanu, ktorá tragicky zomrela. Megan sa s jej smrťou vyrovnáva ťažko (od jej smrti vlastne prestala hovoriť), ale ťažké to je aj pre jej mamu, s ktorou tiež slovne nekomunikuje. Navyše má Megan pocit, že mame svojím narodením zničila život, preto ich vzťah nie je úplne ideálny, aj keď je cítiť, že ju mama má naozaj rada. Megan je samotársky typ, ľudí od seba naozaj odháňa. Povedzme si úprimne, kto by zvládol mať kamaráta, s ktorým by nikdy neprehovoril? Ak ste introvertný typ, ktorý toho veľa nenahovorí, asi by to ideálne priateľstvo nebolo. Teda, je tu ešte jedna možnosť.  Pokiaľ sa radi počúvate, rozprávate veľa a často, tak to nie je taký problém. Presne takéto dievča, Jasmine, nastúpi na ich školu. Zo začiatku sa Jasmine rozpráva so Sadie a skupinkou dievčat, ktoré Megan veľmi nemusia a skôr jej ubližujú (Vlastne ony ubližujú každému, však to poznáte. Klasicky záporné postavy v dievčenskom románe.)  Jasmine sa však začne kamarátiť s Megan, zistí že si rozumejú a stanú sa z nich naozaj dobré priateľky...

A práve tu je problém. Od anotácie som celý čas tŕpla a očakávala nejaké super rozuzlenie, prekvapenie, čo sa vlastne stalo, prečo Megan mlčí, ako skončila Hana... toto bolo jediné, na čo som počas čítania myslela, ale kniha sa na to sústredila minimálne. Oveľa viac tam bol z dejovej aj opisnej časti rozobraný skôr vzťah (kamarátstvo... ehm) Megan a Jasmine, ako samotná záhada s Hanou. Očakávala som skôr nejaký mierne detektívny, možno mierne psycho román, ale toto kniha nespĺňa. Ak očakávate niečo podobné, veľmi po nej nesiahajte. Je pravda, že autorka tam primieša niektoré rozuzlenia a prekvapenia, no skúseného čitateľa nezaskočia takmer vôbec, alebo minimálne.

Aby som však vzala aj to pozitívne (bez toho by to nebola konštruktívna kritika), autorka má pomerne návykový a ľahko čitateľný štýl písania, ktorý mi bol sympatický (zrejme práve vďaka tomu som knihu dočítala do konca). Je vidieť, že sa snažila čitateľa naťahovať a udržiavať v napätí čo najviac, čo sa jej pravdaže darilo. Neodporúčam pre čitateľov so slabými nervami, keďže ako som spomínala, celá záhada s Hanou a to, prečo Megan mlčí sa tam vyrieši behom maximálne desiatich strán. Ale nevadí. Je to taký oddychový dievčenský román so zaujímavým námetom. Práve vďaka tomu námetu som si chcela knihu prečítať, aj keď, po dočítaní som mala zmiešané pocity. Nečudovala by som sa, keby to bola prvotina tejto autorky (dnes mám poriadne kritickú náladu, čo? :D). Bolo v nej, aspoň podľa mňa, viacero vecí, čo skúseného čitateľa mohli vyrušovať. Netvrdím, že sa celý dej mal motať iba okolo lúštenia prečo Megan mlčí, to rozhodne nie. Vlastne tá zápletka s Jasmine sa mi aj páčila, bola spracovaná takým príjemným štýlom. Očakávala som tam však tej záhady trocha viac, a keby aj nie, tak aspoň to mohla autorka spraviť trocha menej predpokladateľné. Alebo to je len tým, že už mám za sebou pomaly stovky kníh, preto je ťažké ma niečím prekvapiť. Páčilo sa mi však, ako to autorka uzavrela. Všetko nakoniec poskladala do kránych puzzlí a výsledný efekt bol celkom fajn.

Megan som si ako postavu aj obľúbila. Bola mi sympatická v podstate od začiatku, možno aj tým že mlčala a svoje myšlienky si nechala pre seba. Obdivujem ju, že sa nenechala určitými ľuďmi rozhodiť, ja by som na nich naozaj nemala nervy a poriadne na nich kričala. Našťastie nebola až taká výbušná povaha, aj keď nahnevať sa tiež dokázala viac než slušne. Práve s tým sa spája jedna z mojich obľúbenejších častí knihy, keď Megan prasknú nervy, aj keď neprehovorí, dá to najavo pohybom ruky. Vďaka tomu som si vedela viac než dobre predstaviť jej hnev. Autorka Megan vykreslila dobre, dala jej takú viac-menej neutrálnu povahu, ktorá väčšine čitateľov relatívne vyhovuje.  Čo sa týka Jasmine, viackrát som mala pocit, že autorka sa viac vyhrala s jej opisom, ako so samotnou Megan. Až tak mi to neprekážalo, Jasmine bola normálne a sympatické dievča, ktoré si človek tiež rýchlo obľúbi.

Ak by som to mala celé zhrnúť, táto kniha sa mi aj páčila. Beriem ju skôr ako takú oddychovku, no nič prelomové, čo by som musela čítať stokrát, že by som si to tak veľmi zamilovala. Kniha mala silnejšie aj slabšie momenty, ale celkovo bola spracovaná dobre. autorkin štýl písania sa mi páčil, vyhovoval mi a stavím sa, že jej niekto poradil aby finálnu zápletku, ktorú vlastne minimálne polovicu knihy nerozvíjala, odhalila na konci a nečakane. Meh.

Recenzovala: Kristína Veselská
http://live-with-books8.webnode.sk/news/nevypovedane-abbie-rushton/