Svetlo, ktoré nevidíme alebo kniha, ktorá kradne slová

Túto knižku som dočítala pomerne nedávno a doteraz neviem nájsť tie správne slová. Povedala som si, že sa na to vyspím a tak ubehla noc a ja som stále bez slov. Kniha ktorá kradne slová... Áno to je celkom správny výraz. Môj prístup k tejto knižke bol ako na hojdačke. Spočiatku som ju úprimne ani nechcela čítať, ale našťastie som zvedavý človek a tak som sa chcela presvedčiť prečo je o túto knižku taký záujem a utvoriť si na ňu svoj vlastný názor. Keď mi prišla ponuka z Ikaru na nový mesiac, tak som siahla práve po tejto knihe. Potom prišiel čas čakania. Váhala som či som spravila dobre a nebola som si ničím istá. Nevedela som do čoho idem, či sa mi to bude páčiť, skrátka nič. Dostala sa ku mne ponuka prečítať si túto knižku ešte predtým než vyjde a ja som to prijala aj keď stále váhajúc. Teraz však ďakujem Bohu, alebo prozreteľnosti, alebo čomukoľvek, že som cez všetky pochybnosti nezaváhala a pustila sa do čítania, pretože táto kniha si zaslúži svojich čitateľov.

Zrejme ma trocha odrádzal aj počet strán. Kniha má vyše 570 stránok a keď čítate hoc aj sto stranovú knižočku, tak je to veľmi náročne a vaše nervy tým trpia, preto uznajte sami, že to bol risk. No tentoraz sa mi vyplatilo risknúť. Ja som si vlastne pri čítaní ani nejak neuvedomovala aká je kniha hrubá. Totižto čítala sa veľmi dobre a pomerne rýchlo. Prvé stránky sú také rozpačité a nevedela som čo si o tom myslieť. Vôbec sa mi do toho nedarilo začítať a nebavilo ma to. Avšak dej sa začal postupne rozvíjať a ja som si zrazu uvedomila, že už peknú chvíľu nepretržite čítam a nedokážem sa od toho odtrhnúť ani za svet. Pre mňa bolo veľkým plusom, že kniha má naozaj veľmi krátke kapitoly. Čo môže byť aj problém, napríklad v situácií keď chcete ísť spať, no už si aspoň 20 krát hovoríte "ešte jedna kapitola". Nakoniec je plusom aj to, že kniha je taká hrubá. Uvedomila som si, že teraz by som ju neskrátila ani o jedinú stránočku.

 S tvorbou autora som sa samozrejme stretla po prvýkrát. Vlastne celkovo som počula o tejto knihe prvýkrát iba chvíľku pred jej vydaním. Väčšinou knihy poznám od zahraničným bloggerov, alebo z fotiek z instagramu a podobne, no tentoraz mi nehovorila absolútne nič. No to nevadí... Hlavné je to, že autor ma svojim pútavým štýlom písania absolútne ohromil. Písal tak bravúrne až som sa cítila akoby som bola uprostred diania toho celého. Často som sa cítila pri čítaní ako na ihlách a priam som sa bála. Hrôzy a pocity, ktoré pri nich pociťovali postavy opisoval tak dobre až som sa tak pomaly cítila aj ja. Autor ma doslova donútil precítiť to. Príde mi to akoby ma ku knižke priklincoval, alebo vtiahol do nej... Anthony Doerr sa stal v mojich očiach géniom! Príde mi až neuveriteľné aký prepracovaný román dokázal vytvoriť.

Tak ako sa autor pohral s celým príbehom, tak si dal záležať aj na postavách. Hlavná hrdinka Marie-Laure je jedna z najlepších hrdiniek s ktorými sa môžete stretnúť. Ja som si ju veľmi obľúbila... Príbeh je písaný najmä z dvoch pohľadov a to práve Maire-Laure a Wernera. Musím priznať, že občas ma bavilo dokonca viac čítať z pohľadu Marie-Laure, ale samozrejme som si zamilovala oboch. Marie-Laure je iná. V prvom rade je slepá a tak sa už od detstva pasuje so životom a učí sa ho žiť svojským vnímaním. Aj keď v podstate nemá na výber, tak svoj hendikep zvláda neskutočne. Marie- Laurie je silná, odvážna a láskavá. Snaží sa konať predovšetkým dobro a aby ochránila tých čo ľúbi je schopná obetovať hoc aj svoj vlastný život. Je naozaj úžasná hrdinka. Veľmi som si ju obľúbila a som veľmi rada, že príbeh som mohla sledovať cez ňu. Marie-Laure mala aj úžasného otca, ktorý sa pre svoju dcérku snažil urobiť čo najviac a pomáhal jej bojovať či už slepotou, ľuďmi, alebo celkovo životom.

Werner je nemecký chlapec žijúci spolu so svojou sestrou u Frau Eleny, ktorá vychováva aj iné siroty a všetky nadovšetko ľúbi. Je to veľmi inteligentný a šikovný chlapec, ktorý má všetky predpoklady na to aby dokázal niečo veľké, no situácia a doba mu to nedovoluje, pretože jeho osudom by mala byť baňa v ktorej by mal tvrdo pracovať do konca života. Avšak Werner ukáže že má naviac lenže je to tak správne? Pri oboch stranách sa ukazuje aká bola celá tá vec s Hitlerom nezmyselná a môžete vidieť aký mali pohľad na to rozličné strany. Marie-Laure - Francúzka, Werner - Nemec. Dva odlišne pohľady pričom obe vnímajúc pravdu inak. Hoci bol Werner na nesprávnej strane je to dobrý chlapec a aj jeho som si veľmi obľúbila. No nadovšetko som si obľúbila jeho kamaráta Fredericka. Bol krehký akoby sa mal každú chvíľočku roztrieštiť na milión drobných kúsočkov. Bol citlivý a bol predovšetkým dobrý a láskavý. Nenechal sa strhnúť davom, ale vždy konal správne nech to malo mať akékoľvek následky.

Keď som knižku dočítala musela som si všetko premyslieť a urovnať si to v hlave. No samozrejme som si nepotrebovala premyslieť či sa mi kniha páčila, alebo nie. Je viac ako jasné, že som si ju zamilovala. Ja jej asi ani nemám čo vytknúť. Táto kniha je dokonalá celá aká je. Je hrozné čo všetko sa dialo a o to desivejšie je to, že tu je to vykreslené absolútne reálne a ocitáte sa akoby uprostred toho všetkého. Ale aj keď je to hrozné, nemalo by sa na to zabúdať, pretože z minulosti sa môžeme poučiť a vyvarovať sa chybám, ktoré spravili naši predkovia. Myslím, že nikdy neoľutujem čítanie tejto knižky. V mojej knižnici má právom svoje čestné miesto a je to kniha ku ktorej sa ešte veľa krát vrátim, pretože jedno prečítanie nestačí. Inak, ale treba si uvedomiť, že toto nie je oddychovka, no je to ťažká kniha, ktorá nemusí zaujať každého, ale som toho názoru, že skúsiť čítať by ju mal každý do jedného. Moji najdrahší čitatelia s čistým svedomím vám môžem túto knihu len a len odporúčať!

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2016/01/svetlo-ktore-nevidime-anthony-doerr.html