Svetlo, ktoré nevidíme

Ja by som to videl trochu inak. Niekto niekde už raz povedal, že čitateľ by nemal čítať stručné charakteristiky kníh, ktoré napíše vydavateľ. Niekto iný, na inom fóre povedal, že čitateľ je taký, ako kniha, ktorú číta. Aj to môže byť pravda, tak si vyberte. Logicky by z toho vychádzalo aj to, že nie je dobré čítať (čitateľskú) recenziu, ale tomu neverte.

V prípade tejto knihy som nachádzal niekoľko paralel v osudoch postáv s niektorými mojimi životnými peripetiami. Nie že by som zažil hrôzy vojny a ak, tak som bol ešte veľmi malý, aby ma to trápilo. Neskôr moja povinná "vojna" bola len taká virtuálna hra na vojnu. Vďačím Bohu i osudu, že som prežil spolu s vami tých 70 rokov v relatívnom pokoji a mieri. Bol by som rád, keby nám to ešte dlho vydržalo. To je moje želanie, ku ktorému ma vedie aj tento vojnový príbeh na dvoch stranách frontovej línie. 

Príbehy Francúzsky Marie-Laure a na druhej strane Nemca Wernera sú síce dojímavé, ale autor sa nezaoberá emóciami, tie si musí dosadiť sám čitateľ. Akoby nezainteresovaný pohľad na osudy a udalosti rámcované vojnou, tieto nehodnotí, len ich ukazuje vo svojej podstate. Nezaoberá sa podrobnejšie všeobecným politickým, či vojnovým pozadím, píše hlavne o osudoch a konaní ľudí v daných situáciách.

Ľudia konajú, ako musia - na rozkaz bez rozmyslu, či na záchranu holého života. Ľudské charaktery sú opísané tak, že čitateľ ich vníma úplne realisticky a sám musí zvažovať mieru ich zodpovednosti za seba aj za spoločnosť. Bez ohľadu na vojnu, bez ohľadu na pojmy "priateľ" - "nepriateľ", čisto ľudsky, hoci aj v rozpore s cieľmi dobyvačnej vojny.

Na nemeckej strane je to prostý príbeh chlapca z chudobného prostredia, s mimoriadnymi vlohami na elektroniku, ktorý sa dostane do tvrdej predvojnovej prípravy a nakoniec aj na fronty 2. svetovej vojny, aby odhaľoval tajné vysielačky. Slepé francúzske dievča z Paríža uteká so svojim otcom hľadajúc bezpečné miesto na prežitie okupácie. Ich osudy sa na okamih stretnú v záblesku krátkeho šťastia a porozumenia.

V príbehu hrá istú emocionálnu rolu aj hudba, konkrétne skladba C. Debussyho  Svit Luny...

video http://www.youtube.com/embed/4fvo_iOuSck

Zvuková ukážka z knihy (Boris Farkaš): https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-svetlo-ktore-nevidime-anthony-doerrme

Zdena Studenková hovorí o tejto knihe: http://www.youtube.com/embed/r3xbZGfccXw

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/402644/svetlo-ktore-nevidime.html