Stredovek európskej únie

Jaroslav Perniš sa vo svojej knihe, Anjouovci, princovia s kvetmi ľalie, zaoberá historickým obdobím snáh Anjouovcov (1187 až 1378) o ovládnutie európskych kráľovstiev. Vládnuca dynastia, to sú v historickom románe konkrétni ľudia, ich príbehy a snahy o ovládnutie stále nových území. Pekná paralela so súčasnosťou. Postup je vždy rovnaký - spájanie a potom neodvratná fáza konca - nové delenie a straty území.

V stredoveku vládcovia vsadili všetko na dedičské právo, právo založené na nemennom pokrvnom príbuzenstve. Sobáše princov a princezien boli hlavným nástrojom rozvoja moci. Keď to inak nešlo, prišli na rad aj vojny. Na najvyšších priečkach moci sedeli vznešené rody, dedičné panstvá krajín. Z dnešného pohľadu by sa dalo povedať, že to bol systém založený na "rodinkárstve" v najvyššej úrovni moci a zrejme aj nižšie.

Ak to inak nešlo, neboli vzácnosťou ani vraždy, prenasledovanie a uväznenie nepohodlných oponentov, či konkurentov vládnutia. 

Keď som začal uvažovať o tom, čo napíšem o tejto knihe, bol som trochu na vážkach, či to nie je vlastne o politike. Je to vlastne o stredovekej politike. Z hľadiska našej súčasnosti je to však už dávna história. Pernišova kniha je klasifikovaná ako historický román. Nie sú to teda len suché čísla a opisy udalostí. Pre čitateľa, ktorý sa nezaoberá a nikdy nezaoberal históriou (ako ja), je v knihe veľa nových poznatkov a možno aj poučenia. Vďaka dobrému rozprávačskému štýlu som sa dokázal sústrediť na opisovanú dejovú líniu.

Čo ešte dodať k histórii Anjouovcov? Ako sa poučiť z histórie? Bohužiaľ, v tomto smere je ľudstvo nepoučiteľné, inak by sa neopakovali podobné aj nečisté princípy boja o moc a bohatstvo, ani vojny by sa stále neopakovali.

Králi a panovníci tých čias žili v presvedčení svojej výnimočnosti, že všetko im je dané ich "krvou", teda vznešeným pôvodom. Pravda je skôr taká, že nie dedičstvo, ale ich výchova od malička im dávala  predpoklady výnimočnosti v danej spoločnosti. Aj dnes sú medzi elitami jedinci presvedčení o svojej výnimočnosti danej "prozreteľnosťou".

Sobáše v blízkom príbuzenstve boli aj cestou k "historickému znemožneniu" ako sa jednom filme vyjadril Jan Werich. Čím viac detí králi splodili, tým bola väčšia ich šanca na výhodné sobášne spojenia. Najdôležitejšou mocou v tých časoch bol rímsky (či avignonský) pápež, ktorý dával povolenia k manželstvám medzi blízkym príbuzenstvom a ovplyvňoval tak "svetské" dianie. 

Pri čítaní knihy takéhoto druhu sa čitateľ musí zamyslieť aj nad tým, koľko historických materiálov musel autor "prelúskať", aby sa v tom príbuzenskom dynastickom labyrinte vedel pohybovať. V tejto súvislosti je v knihe zaujímavá hodnotiaca veta práce vtedajších kronikárov. O jednej z nich autor píše: "Nie všetko, čo je uvedené v tejto kronikárskej správe, sa zakladá celkom na pravde". Aby sme to povedali jednoduchšie - už od pradávna (až dodnes) históriu píšu víťazi...

Príjemnou stránkou tejto knihy, pre slovenského čitateľa je, že tá história sa dotýkala aj viacerých slovenských miest, kde sa konali významné stretnutia tých čias.

V knihe je obrazová príloha, genealogické tabuľky, menný register a zoznam použitej literatúry. 

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/435455/stredovek-europskej-unie.html