Stratené svetlo

V poslednej dobe ma celkom často v knižných novinkách Ikaru zaujmú takéto knihy. Novšie Keď som ťa stratila, Spoznal som ťa bosú, Kde si? sa podobali na My či Jeden deň, a priznám sa, že hoci som väčšinu z nich čítala nedávno, už si nepamätám ani na mená hlavných postáv a len matne na to, o čom boli.

Všetky majú spoločnú tému lásky, vzťahov, hľadania, nachádzania, prekážok, riešení a dojímavých koncov. Buď ich rozpráva jeden z dvojice alebo sa striedajú, žijú buď v New Yorku, Londýne, Paríži alebo inom veľkom meste. Sú to študenti, novinári, manažérky alebo kuchári. Všetci okolo nich sú vedľajšie osoby v príbehu, ktorý od začiatku viete, ako dopadne, ale po ťažkom dni v práci, meškajúcich vlakoch, pokazených kávovaroch a neodhrnutých cestách je práve toto typ literatúry, aký chcete občas čítať.

Lucy a Gabe sa zoznámili 11. septembra 2001, keď padli Dvojičky. Našťastie to zásadne príbeh neovplyvňuje, lebo nikto nedokáže o 11. septembri napísať lepšiu knihu ako Safran Foer. Pokojne to teda mohol byť aj hurikán Katrina, lebo hoci iskra preskočila, nakoniec sa vplyvom akéhosi pragmatizmu v časoch krízy Gabe rozhodol vrátiť k svojej bývalej. Lenže z takého rýchleho konca by bola len poviedka do Slovenky, a my máme pred sebou 328 strán.

Keď sa znovu stretnú a dajú dohromady, žijú si veľmi zamilovane a šťastne (jemné erotické pasáže included), až kým sa Gabe nerozhodne dať svojmu životnému poslaniu vyššiu prioritu ako osobnému životu. Dvojica sa rozíde, Lucy sa vydá a založí si vlastnú rodinu. Lenže to by bol zase len príbeh na pokračovanie do Báječnej ženy, a dej predsa musí pokračovať ďalej!

Ak sa chcete vyhnúť spojlerom, už nečítajte ďalej (aj tak tam žiadne nie sú), zas vám nemôžem prerozprávať všetko. Ja to síce píšem s veľkou mierou nadsadenia, lebo ono to opäť nie je žiadna veľká literatúra. Ale bavilo ma to!

Príbeh je síce rozprávaný z Lucyinej retrospektívy, čo je hneď druhý najmenej originálny spôsob hneď po striedaní kapitol z pohľadu oboch postáv a dokonca vďaka tomu v podstate hneď uhádnete, o čom to celé bude a ako to dopadne. Nie nie, Stratené svetlo neašpiruje na Pulitzera, ale je to opäť pageturner, vďaka čomu som prečítala knihu za dva dni a s čítačkou v ruke som chodila aj do chladničky (rozumej, ťažko sa odkladala).

Myslím, že chápem všeobecný úspech kníh tohto typu, hoci ich označujeme hanlivo komerčná literatúra, chick-lit alebo romány pre ženy. Zistila som to na sebe, keď som počas čítania občas narazila na vetu alebo význam, ktorý mi pripomenul situáciu či pocit z vlastného života a hneď na ďalšej strane mi padali slzy, keď som si uvedomila, že presne toto poznám a niekto to pozná tiež.

Čítam Houellebecqa, Kafku aj Tatarku, ale skrátka niektorý typ emócií, ktoré môžeme vďaka knihám prežívať, prežívame práve s takýmito knihami.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

• ste zaľúbení
• boli ste zaľúbení
• chcete byť zaľúbení

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

• nie ste žena
• nie ste, neboli ste a ani nechcete byť zaľúbení
• neradi čítate

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/jill-santopolo-stratene-svetlo/