Šťastná sedmička

Šťastná sedmička

Sú knihy, ktoré sa vám páčia a ktoré sú dobré. Knihy, ktoré vás možno zo začiatku nudia, ale potom to nabehne do určitého systému a necháte sa strhnúť do kolotoča diania. Sú medzi tým ďalšie a ďalšie kategórie. No a potom, úplne niekde na začiatku alebo na konci (podľa toho, ako to máte usporiadané) je tá kategória, ktorú stále neviete pomenovať, lebo žiadny názov ju priamo nevystihuje. Jedinečné knihy? Knihy, ktoré vás donútia prehodnocovať a pozerať sa na mnoho vecí inak? Pár takých kníh som už našla a možno sa opakujem. No Šťastná sedmička patrí presne do tej poslednej kategórie.

Po prečítaní knihy v sebe uchovávate tie najsilnejšie momenty a dojmy. Postupom času možno tak trochu opadnú a neskôr na ne zabudnete. Keď som sa snažila na túto knihu pozerať s nadhľadom a bez tých emócií a pocitov, ktoré vo mne vyvolali slová, videla som príbeh, ktorý bol jednoduchý v tom, ako situácie nasledovali za sebou a aký obrázok vytvárali. Autorka sa zamerala na to, ako hlboko sa dostaneme k zmýšľaniu hlavnej postavy. V celej knihe načrtla jej charakter a musím povedať, že bol pekne prepracovaný, pretože popri ňom ostatné postavy zbledli, aj keď som im venovala pozornosť a dokázala som si ich obľúbiť. Hlavná postava do knihy vniesla také zvláštne svetlo, ktoré ju celú rozžiarilo, presne ak to urobila, keď vstúpila do života ľuďom v knihe.

Génius vystrelí na niečo, čo nik iný nevidí, a trafí to.
Hlupák vystrelí na nesprávnu vec a trafí ju.

Hlavnou protagonistkou knihy je teda dvanásťročná Willow Chanceová, ktorú výchovný poradca označil slovom génius. Od svojich rovesníkov sa líši tým, že miluje botaniku a medicínu, hlavne choroby a ich diagnostikovanie. Nie je k svojmu okoliu taká apatická, ako my ostatní, pretože Willow si svet všíma a zamýšľa sa nad vecami, ktoré často prehliadame. Na dvanásťročné dieťa je veľmi chápavá a sčítaná, nepôsobí to však násilne ani zveličene a práve tým sa mi dostala pod kožu a preto som si ju obľúbila.  Je pravda, že to nemala ľahké, pretože ju zasiahli veľa zlých situácií, s ktorými sa musela vysporiadať. Mala úžasnú vnútornú silu, ktorá ju neskôr poháňala vpred a vďaka tomu, že v živote našla sedem ľudí, ktorí pri nej stáli. Sedmička bola pre Willow vždy šťastným číslom.

Príbehom nás okrem hlavnej postavy sprevádzajú aj siedmi ľudia, ktorých Willow miluje (jej časti sú písané z prvej osoby, časti ďalších postav z tretej osoby). Časti Willow sa mi páčili najviac, pretože na začiatku sa snažila získať ma a moju pozornosť, čiže sa mi prihovárala, akoby som stála oproti nej a rozprávala sa s ňou. Hovorila o sebe a svojich nezvyčajných záľubách. Skvelý ťah.

Časti iných postáv boli napísané tiež dobre. Aj keď ich bolo sedem, nestrácala som sa v nich a autorka ich od seba vedela oddeliť, pretože každej postave dala vlastný charakter, nevenovala mu síce takú pozornosť ako u Willow, no opísala ich do takej miery, ako príbeh vyžadoval a tak, aby sme sa nestratili v záplave toľkých postáv.

Teraz si uvedomujem, že život je jedna dlhá a namáhavá cesta cez mínové pole a nikdy neviete, ktorý krok spôsobí, že vyletíte do vzduchu.

Príbeh hovorí o rôznych druhoch rodín a o sile medziľudských vzťahov a rodinných pút. Už z prvých strán som cítila, ako autorka odlišuje dospelých a deti. Často sa stáva, že dospelí sú z detí unavení a niekedy im nevenujú takú pozornosť, akú si zaslúžia a potom im unikajú tie úžasné veci, ktoré hovoria alebo robia. Autorka napísala knihu o dieťati, ktoré je také špeciálne vo všetkých smeroch. A práve táto kniha ľuďom ukáže, aby nediskriminovali ostatných kvôli veku a aby ich nehádzali do jedného vreca, pretože všetci sme predsa individualisti s originálnou mysľou.

Budem vidieť len to, čo chcem.
Svet, v ktorom žijeme, je z väčšej časti v našej mysli.

Bolo to také milé, keď som si všimla, ako Willow zmenila životy ostatných postáv k lepšiemu len tým, že bola sama sebou. Ovplyvnila ich a zmenila smer ich zmýšľania. Málokedy človek nájde vo svojom živote takú jedinečnú osobu, preto je skvelé aspoň o nej čítať. Autorka knihu postavila na emóciách, s ktorými sa snažia manipulovať aj iní autori a zdá sa, že sa z toho stal trend dnešnej literatúry. No autorka Šťastnej sedmičky sa svojimi slovami nesnažila dráždiť moje slzné kanáliky tým nepríjemným spôsobom, ako iné knihy. Nebola som smutná a netlačili sa mi do oči slzy, pretože som vedela, že sa to všetko nakoniec dobre skončí, len škoda, že to bolo nakoniec také predvídateľné. Myslím, že to by bolo jediné, čo by som knihe vytkla. Autorka sa pohrala so slovami Willow na konci knihy, no nechala sa stiahnuť  tlakovou vlnou hollywoodskych šťastných a sladkých koncov, ktoré knihám nesedia. Pohltila sa opisovaním Willow natoľko, že zabudla na to, ako to v realite skutočne chodí, no môže jej to mať človek za zlé, keď vytvorila silný príbeh? Myslím, že nie.

Recenzoval: Wanderer
http://wanderer-books.blogspot.sk