Smrtiace túžby za múrmi detského domova

Mňa zaujala tiež, vyjadruje ťaživú, mrazivú atmosféru a myslím, že celkom verne odráža nádych prostredia, kde sa odohráva dej. Paradoxne, stretol som sa s viacerými negatívnymi ohlasmi od sklamaných ľudí, ktorí sa dali nachytať. O to viac ma Tichý výkrik zaujal. Ak sa predsa o knihe hovorí, je na dobrej ceste. Nedá sa povedať, že by román niečím vyčnieval, opäť tu máme klasickú procedurálku s odhodlanou inšpektorkou a jej tímom, ktorá má zopár vnútorných démonov, no napriek tomu ide neohrozene po krku krutému páchateľovi. 

"Boli si vedomí nevinnosti života, ktorý sa skončil násilným spôsobom, ale pakt bol už uzavretý. Ich tajomstvá pochovajú spolu s telom. Päť hláv sa naklonilo nad hlinu a predstavovalo si telo pod zemou pokryté ligotavou, čerstvou vrstvou ľadu. Na hrob padli prvé snehové vločky a každý zo skupiny pocítil vo svojom vnútri jemné chvenie. Päť postáv sa rozišlo, každá iným smerom, a ich stopy vytvorili v čerstvom krehkom sneh hviezdu. Dielo bolo dokonané."

Keď nájdu vo vani utopenú riaditeľku miestnej školy, začína sa pre policajné oddelenie pátranie, aké ešte nezažili. Vrah sa totiž nemieni zastaviť a má vo výhľade niekoľko ďalších konkrétnych obetí. Šéfka skupiny Kim Stonová berie prípad o niečo osobnejšie, pretože stopy vedú do bývalého domova pre opustené dievčatá. Sama Kim vyrastala bez rodičov a chodila z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Zariadenie skončilo svoju činnosť pre ničivý požiar a detektívi hľadajú odpovede medzi bývalými zamestnancami i obyvateľkami. Práve ľudia, ktorí kedysi pracovali na rôznych postoch, sa postupne stávajú obeťami vraha, ktorý stále mení svoj modus operandi. Na pôde zariadenia sú navyše objavené tri telá mladistvých dievčat. Za jeho múrmi sa očividne odohrávala krvavá dráma a Kim musí odhaliť temné tajomstvá čo najskôr, ak chce zabrániť ďalším vraždám. Problém je, že nikto nechce mať s minulosťou už nič spoločné, a to napriek hroziacemu nebezpečenstvu...

"Rukami som jej znovu oblapil krk. Palce sa zastavili na hrtane, no nechceli zatlačiť. Jej krásna tvár sa stále usmievala v omámení. Znechutený som vyskočil z jamy. Na jej tele pristála prvá lopata naložená zeminou. Stále mala zavreté oči. Pokračoval som v šialenom tempe a zasypal som jamu v priebehu minúty. Tento spôsob likvidácie bol pre mňa nový. Udupal som priestor a potom som ho prikryl trávou. Ostal som s ňou asi polhodinu. Nechcel som, aby bola sama. Sedel som pri jej hrobe a preklínal som ju za to, do čoho ma dohnala."

Príbeh už od začiatku vyznieva pomerne jasne - ktosi vraždí sprisahancov, čo sa kedysi spoločne podieľali na zločine vraždy. Motív je teda hneď odhalený, preto ako čitateľ dúfate, že na to čoskoro prídu aj vyšetrovatelia, inak by to skĺzlo do sféry nudy. Našťastie Kim Stonová rýchlo odhalí, čo je vo veci, a rieši vzťahy a pomery v starom detskom domove. Apropo, Kim. Ako postava je pomerne chladná, citovo neangažovaná, udržuje si odstup, no pritom je zrejmé, že vnútri má pochovaných mnoho emócií. Angela Marsonsová sa zrejme chcela inšpirovať severskými detektívkami, kde často vystupuje odmeraný hrdina s bystrým úsudkom, no nie je celkom jasné, či sa jej to podarilo. Kim niekedy dokáže poriadne liezť na nervy, a nie v dobrom slova zmysle. Ďalším kameňom úrazu sú policajné postupy, napr. pri smrteľnej autonehode, ktorá sa akoby minula s pátraním po páchateľovi či technických stopách. Rovnako je trochu zarážajúce, že keď detektívi vedeli, že vrah ide po zamestnancoch zariadenia, vôbec ich nestrážili ani nijako nesledovali. V podstate iba čakali, kto príde na rad ako ďalšia obeť. Čo je však veľkým plus, je záverečné odhalenie vrahovej identity. Tento zvrat ma zastihol nepripraveného a Tichý výkrik u mňa o niečo stúpol. Hlavným kladom románu však zostáva určite jeho dejisko a isté volanie po sociálnej spravodlivosti.

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/a-marsonsova-tichy-vykrik/