Slza #2 - Vodopád /recenzia/

Potrebujú nájsť útočisko u strateného Nositeľa rodu Solóna a zistiť od neho odpovede na svoje otázky. Eureka si až teraz naplno uvedomuje, akú potopu a skazu sveta spôsobil jej plač. Už chápe, prečo mala odjakživa zakázané plakať. Chce zachrániť, čo sa ešte dá a hlavne svojho najlepšieho priateľa Brooksa, ktorého telo ovládol kráľ Atlantídy, Atlas. So Solónom sa Eureka dozvedá, že je ešte veľa toho, čo o proroctve jej rodokmeňa slzy a zároveň o sebe, nevie...

Knihy od Lauren Kate sú pre mňa záhadou. Sú ako deti, ktoré občas vedia poriadne protiviť, ale človek sa na ne nevie dlho hnevať. Aj keď si uvedomujem ich nedostatky, aj tak si ma nejakým zvláštnym spôsobom získajú. Jej najnovšia kniha mi znova ukázala, že Lauren má nepochybne dar písania samého osebe. Pri vyjadrovaní pocitov ako je smútok alebo radosť, ide do hĺbky a má na to proste talent.

Ale prečo som spomenula len písanie samotné? Pretože akonáhle si jej vety a slová spojím s dejom či postavami, prestane to spolu ladiť ako pokazená platňa.

Autorka píše naozaj krásne o láske. Mohla by som o nej vypísať z tejto knihy veľa citátov a snívať nad nimi. No na druhej strane mi to pripadalo akoby ju neúmyselne zosmiešňovala svojim ľúbostným trojuholníkom - Eureka/Ander a Eureka/Brooks. Prečo by to aspoň raz nemohlo byť tak, že by sa hlavná hrdinka (Eureka) nemusela nutne kvázi zamilovať do chlapca (Andera) len preto, lebo:
1. ...sa v jej živote zrazu objavil (aby som nebola nespravodlivá - objavil sa tam potom ešte zopár krát)
2. ...že on o nej vie úplne všetko (keďže ju samozrejme od detstva sledoval - možno už aj v pôrodnici)
3. ...a je pekný (ale ani tým si nemôžem byť istá na 100%)

O Anderovi neviem povedať skoro nič, pretože ako postava je nijaký. Vždy som oceňovala autorkinu schopnosť vymýšľať zo životov postáv, z ich minulosti rôzne detaily a nenápadne ich počas príbehu spomínať. Ale o Anderovi ani máčny mak, pretože ani Eureka ho vôbec nepozná. Predstavte si, aké by to bolo, keby si Eureka dupla nohou a povedala: "Ahoj Ander, môžeš mi pomáhať s Atlantídou, ale odpáľ - ja ľúbim len Brooksa. Od detstva sme najlepší priatelia, navzájom sa poznáme, stál pri mne v najťažšom období života...". Ale nie, ona myslí na jej veľkú lásku s Anderom a hneď na to sa bozkáva s Brooksom (jemine, veď vtedy to vlastne už ani nebol Brooks, ale len jeho telo, v ktorom bol Atlas). Necítila som lásku ani jedného z nich a frázy, ktoré si hovorili, pôsobili sucho.

Čím sa dostávam k ďalšej veci, ktorá sa, žiaľ, niesla celou knihou - nereálnosť. Pri fantasy knihách obzvlášť dôležitá. Čitateľ by pri ich čítaní mal uveriť, že aj nemožné sa stáva možným. Nechať sa pohltiť a okúzliť vymysleným svetom. A nie mať pocit, že autorka navštívila škôlkarov a pozbierala ich nápady. V jednej chvíli som si hovorila, že už len čakám, nech tam príde nejaký jednorožec s krídlami... a o 30 strán sa tam naozaj zjavil Pegas. Absurdita niektorých scén pôsobila až komicky, opisy pračudesných vecí mi v ich predstavovaní vôbec nepomohli, dialógy sem-tam pritiahnuté za vlasy... Tomu všetkému som nedokázala uveriť.

Na príbehu som však hltala každú zmienku o Atlantíde. Tie časti, v ktorých sa jej Lauren venovala, boli zaujímavé, ale stále ich nebolo dosť. Patrilo by sa z tejto originálnej témy a nápadu vyťažiť maximum. Aspoň že sa dej okolo nej posunul ďalej než v prvom diele. Občas sa príbehom blysla aj nejaká tá vtipná poznámka. Ešte by som chcela podotknúť, že Eureka mala u mňa mínusové body za to, že viacej smútila za Brooksom, než nad ľuďmi, ktorý jej zomreli priamo pred očami. So stratou jej matky Diany sa nevedela vyrovnať a pokúsila si vziať život, ale tuto jej stačila tak jedna strana. Preto ani nijako mnou ich smrť nepohla, aj keď asi mala. (Inak, Eureka mala aj v prvom diele hnedé vlasy? Tak prečo je na obálkach blondína?)

Dlho som premýšľala a Vodopád sa mi nezdá horší ako prvý diel, ale ani lepší. Koniec bol zvláštny a bolo tam veľa zvratov - neviem si predstaviť, o čom ešte bude tretí diel, ale na druhej strane si neviem predstaviť, že by séria mala takto skončiť. Ja si ho určite prečítam a stále dúfam, že tam nejakým spôsobom bude viac Diany. :)

Recenzovala: Alena Vikartovská

http://ostrov-stratenych-pribehov.blogspot.sk/2015/06/slza-2-vodopad-recenzia.html