Rebecca Donovan - Dôvod dýchať | dielo s premrhaným potenciálom

Dôvod dýchať

Kniha začína hrozne. Možno zveličujem, možno nie, no každý z vás pozná, určite aspoň tí ľudia, ktorí samy píšu, že prvá strana má čitateľa okamžite upútať. Pretože, čo čítame v kníhkupectve najprv?No možno až po anotácii... takže? Uhádli ste? Nie? Veď prvú stranu! 

Lenže tu sa to začala tak nudne, až si viem presne predstaviť seba v kníhkupectve, keby som na toto dielo narazila. Ohrnula by som nad nim nos a šla ďalej. Úvodu nepomohol ani zbytočný opis izby hneď na prvej strane, dokonca v druhom odseku. 

Nakoniec sa mi podarilo dostať ďalej, no moja nechuť v čítaní pokračovala. Klišé za klišé, opis za opisom. Ako vždy, aj tu musela mať hlavná hrdinka najlepšiu kamarátku najpopulárnejšie dievča na škole. Všetko vie, pozná každého chalana, s každým chodí, s každým spí, je bohatá, úžasne sa oblieka. Nepripomína vám to niečo? Och, áno, uhádli ste. Tri-štvrtinu všetkých dievčenských románov. 

Prídem si ako nechutný kritik, no po tom, čo som si prečítala pár článkov o písaní, kvôli mojej tvorbe, mi na knihách začali vadiť rôzne banality. Napríklad nepochopiteľné a ukrutne dlhé opisy. Tu bol môj prvý "facepalm" moment. Hrdinka konečne spoznáva toho miláčika žien a (samozrejme) ho nemá rada. Lenže si (samozrejme) neodpustí premeranie si tohto chlapíka. Evan sedí na KONCI triedy a ona z takej diaľky vidí, že má modré oči. Ja nedokážem rozoznať farbu očí ani na dva metre a ona to dokáže cez celú triedu? Mám taký pocit, že tu ide o nejakú fantasy knihu. 

Práve pri takých veciach mám pocit, že by autorky mali radšej písať knihy v tretej osobe. Takto by mohli opisovať a preopisovávať veci až do bludu. Inak je to veľmi divné, keď hrdinka na niečo ani nepozerá, ale opisuje, ako to vyzerá. 

A už keď som pri Rebeccinom písaní tak určite spomeniem aj neustále sa usmievkanie. Neviem či som si to len prehnane všímala, ale ten Evan sa usmieval a uškŕňal po každej jednej vete a bolo jedno, kto to povedal. Čudujem sa, že nemal svalovku na tvári. Neustále sa hlavnej hrdinke smial aj pri úplných banalitách, ktoré ani v najmenšom neboli vtipné. Jeho úškrn a úsmev je spomínaný najmenej pätnásťkrát na jednej strane. 

Vďaka bohu sa autorka postupne v písaní zlepšovala a podobné veci sa objavovali už pomenej. 

Skôr, než sa presuniem k postavám a pre mňa najiritujúcejším momentom knihy tu predsa len spomeniem aj tie plusy.

Aj napriek všetkému si ma v niektorých pasážach Rebecca tak veľmi získala, že som miestami premýšľala nad fakt vysokým hodnotením. Niekde tesne po polovici knihy som sa do toho tak veľmi zažrala, že som sa nedokázala odtrhnúť. Konečne sa tam objavilo niečo fakticky skvelé a ja som dokonca aj plakala. Nebol to však rev typu koniec Mechanickej princeznej, ale tak či tak ma to dostalo. Hrdinka mi v tú dobu neliezla tak na nervy a okrem nudných návštev školy sa dialo aj kopu strhujúcich udalostí. 

Tiež môžem vyzdvihnúť scény s bitkami a ranami a podobnými vecami, pretože mi to prišlo úplne realistické. Niektoré veci ma boleli aj za ňu, ale tento pocit dlho neostal, pretože hneď na to som si pripomenula, prečo sa to vlastne deje, koho vina to v skutočnosti je, kto so sebou nechá robiť hocičo. 

Hlavné postavy boli tak hrozné, až som neverila vlastným očiam. 

Emily alebo teda Emma mi pripadala ako desaťročné dievčatko bez nejakej sebazáchovy, arogancie a rozumu. Napriek tomu, ako nám autorka všetko poopisovala, vôbec neviem ako Emma vyzerá a neviem si to ani predstaviť. No poznám jej povahu, ktorá ma iritovala každou stranou čoraz viac a viac. 

Ľúto mi jej bolo raz, jediný RAZ! A aj to sa nachádzalo v tej pasáži, pri ktorej som sa rozplakala. To bolo všetko. Zvyšok knihy som len krútila hlavou a opakovala "sama si za to môžeš, ty ťapa," lebo presne tak to bolo.

Ak by mala skutočný dôvod, prečo to neprezradiť verejnosti, prečo všetko tajiť a nechávať za dverami domu, pochopím to. Lenže ona žiaden schopný a rozumný dôvod nemala, preto so sebou nechala zametať ako s metlou! Áno, radšej nechám psychopatickú ženu, aby ďalej bola matkou dvoch malých deti. Kde je v tomto logika? 

Hrdinka ma však najviac začala hnevať ku koncu. Čím viac to tajila, tým viac mi išla na nervy a na konci som to už naozaj nezvládala.

Mala úplne vymenené priority a častokrát som si búchala hlavu o knihu a knihu o hlavu pri jej rozhodnutiach. Keď hrozilo, že svojho milovaného jeden deň neuvidí tak sa neunúvala a v svojej mysli nás oboznámila s myšlienkou aká by bola sklamaná, keby za nim nešla a nedokázala by s tým žiť.

"Akoby som ho videla po prvý raz. No teraz som vedela, že aj on vidí mňa."

Ospravedlňovala kadekoho, niekto jej urobí toto, iný toto a všetkým odpustí, a keď nabehol nejaký dôležitý človek tak ho poslala kadeľahšie. 

No ak toto všetko, čo mi na nej vadilo nevezmeme do úvahy, Emma je typická dokonalá hrdinka, ktorá je absolútne bez chyby. Teda Mary Sue. Najinteligentnejšia (vraj), športovkyňa, všetci chalani sa o ňu idú roztrhať a tak ďalej a tak ďalej. A predsa ju okamžite zaraďujem k najhorším hrdinkám aké poznám.

Evan si ma nezískal vôbec. Za celú knihu, od kedy sa tam objavil mi liezol na nervy svojou... všetkým. Nenadchol ma svojim výzorom. Nenadchol ma svojim (chýbajúcim) šarmom ani neviem čím iným. Najviac mi však vadilo jeho vlez-do-prdelkovstvo. Ak by sa mne takto nejaký chlapec podlizoval, asi by som s ním veľa mať nechcela. Neustále bol pri nej, všetko chcel vedieť, chcel s ňou byť, miloval ju, chcel s ňou ísť na rande, povedal jej to....

A tu sa dostávam ku prvému momentu, pri ktorom mi od nervov navrela žila na čele. Evan Emmu tak veľmi chcel a toľkokrát jej to povedal... A ona o polovicu knihy na to povie: "Aj napriek tvojim domnienkam so mnou vôbec nechce tvoriť pár." Keď toto vidím v knihách mám chuť  knihu spáliť. Toto je vec, ktorú z celej duše neznášam, keď je OČIVIDNÉ, že chalan dotyčnú hrdinku nie len že chce, ale doslova po nej túži ako alkoholik po fľaši alkoholu. A hrdinka na to odpovie toto. Len píšem recenziu a som sa nahnevala. Uf.

A druhý moment? Je celá hrdinka a jej správanie voči tomu, čo sa dialo za zavretými dverami. Ten žiadny dôvod, prečo to tajila bol, ako som už spomínala, úplne nezmyselný. A práve toto ma na tom hnevalo najviac. Ak by kniha mala inteligentnú námietku, prečo Emma tají, čo sa deje, bola by som ticho a trpela s ňou. Lenže takto som to nedokázala, pretože som neustále myslela na to, že by to pokojne mohla všetkým vytárať a nič by sa nestalo. Maximálne by sa zachránila. 

Kniha bola ako horská dráha. Striedali sa nudné pasáže s tými dokonalými, no tie skvelé trvali len zopár strán. Autorka dokázala opísať jednu činnosť na celú kapitolu, a keď hrdinovia išli mimo nudné mesto tak to preskočila jednou vetou, čo ma naozaj sklamalo. Tešila som sa totiž na niečo nové. 

Kniha mala snáď len tri skutočne svetlé body. Prvým bola klišoidná najlepšia kamarátka, Sara, ktorá mi tam zo všetkých postáv najviac ulahodila môjmu srdcu. Druhým bola spomínaná pasáž, ktorá ma dostala. A tretím bodom bola posledná kapitola a epilóg. 

"Cítim sa oveľa lepšie, ďakujem." Na jeho perách sa rozhostil úsmev a zružoveli mu líca. Sara sa za mnou začala dusiť a ja som sa k nej otočila."
"Prepáč," zašepkala s červenou tvárou, "nejaká kravina sa mi zadrhla v krku."

A tu naozaj nechápem, prečo knihy, ktoré by stačilo ukončiť po prvom diely naschvál autorky predlžujú na neviem aké dlhé série. Kniha môže byť neviem aká zlá, no dorobia k tomu nejaký riadny cliffhanger a vám to nedá, musíte pokračovať v čítaní. 

Takže opäť som nenašla to moje vysnívané dielo s touto tematikou a opäť pri ďalšej takejto knihe musím povedať, že to bolo sklamanie. Hlavne preto, lebo autorka aj napriek nedobrému písaniu v úvode začala celkom dobre a téma, ktorá ma na tom pôvodne lákala postupne pokračovala. No od stredu knihy sa tomu prestala venovať a hlavnou dejovou líniou sa stala láska medzi dvomi hlavnými protagonistami. Škoda.

Hodnotenie: ***

Recenzoval: Foxy
http://danybooks.blogspot.sk