RC Jennifer Clement: Modlitby za unesené: Ak budeš škaredá, ostaneš doma alebo nikdy sa nevracaj

Modlitby za unesené

Je jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko dobre.  Vzruchy a hlavne problém nás dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému. Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek, poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.

Domov môj milovaný

Ladydi má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných žien a či dievčat „kus balenej hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam teda ostávali?

Ženy sa rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia. Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky znovu nenazbierajú.

Ono, príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka. Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho, akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú dužinu.

Ďalším problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.

Priznávam, takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha. A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha nedala prečítať. Raz určite. 

Recenzoval: LenaAoi
lenaaoi.blogspot.sk