Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín │Matematika zábavnou formou...

Ak ma už trochu poznáte, viete, že pri čítaní sa najviac zameriavam na postavy a milujem na nich každý detail, ktorý vie autor vytvoriť. A preto chcem túto recenziu začať opisom hlavnej postavy a postupne sa dostaneme k deju.

Pobozkal som Katrinu,“ povedal Hassan a vtedy Colin položil ceruzku a obrátil sa v kresle k Hassanovi. „Čo, koho?“

„Tie slová spolu nedávajú veľký zmysel,“ napodobnil ho Hassan.

„Na pery?“ pýtal sa ďalej Colin.

„Nie, ty debil, na zvierač jej očnej zreničky. Áno, na pery.“

Takže hlavnou postavou je Colin Singleton. Čo ma pri otvorení knihy prekvapilo bolo to, že kniha je písaná v tretej osobe, čo nie je osobne môj obľúbený štýl, pretože niektorí autori sa s ním nevedia dobre zosobniť  a potom mi chýba väčší náhľad do psychiky postáv. No Green si s ním poradil veľmi dobre. A teraz, aby sme sa trochu presunuli ku Colinovi. Young Adultky majú zaužívané mnohé trendy. Písať o postave, ktorá je sivá myška, rodičia jej zahynuli pri autonehode a neviem, čo všetko. Colin je však celkom normálny. No dobre, jeho sociálny život síce nedosiahol vysokú úroveň a okrem toho je nadané a výnimočné dieťa. Jeho jediným problémom sú baby meno Katherine, ktoré mu nakoniec vždy dajú kopačky. Ó... a aby som nezabudla, bolo ich už devätnásť. Takže môžeme chlapca poľutovať, pretože toto je už vážne smutné. Teraz ma dokonca napadá, čo má Green s tým, že jeho postavy sú jedináčikovia.

Takže, aby sa Colin trochu odpútal od tej bolesti z rozchodu s poslednou Katherine, vyberie sa so svojím tučným kamošom Hassanom (tučný sa nazýva aj sám, takže ho neurážam, aj keď to tak znie) na road trip, ktorý zmení oboch chlapcov a pomôže im v niektorých veciach dospieť. Všeobecne sa mi veľmi páčia knihy na spôsob Charlieho malých tajomstiev – otvorený koniec, pri ktorom si môžete domýšľať, čo bolo ďalej a celkom iná kompozícia, než na akú som zvyknutá, ktorá nemá veľkú akciou nabitú zápletku. Proste rozprávanie postáv o svojich príbehoch. Áno, také knihy mám rada. Ale Poučka akosi nevedela udržať moju pozornosť. Nečítala sa zle, to nie. Len bola od Hviezd a Aljašky dosť odlišná, možno tým, že nebola taká pochmúrna a smutná. Neviem, či by som ju odporúčala niekomu, kto už má prečítané iné Greenovky, pretože táto bola na inej úrovni a nestala sa mojou srdcovkou, no na druhej strane by som ju nenazvala ani slabou. Skôr priemernou.

A mám pocit, že to, čo znamenáš pre iných, sa odvíja od toho, na čom záleží tebe. Takže si iba taký dôležitý, aké dôležité sú veci, na ktorých ti záleží.

Na tejto knihe sa mi veľmi páčili dialógy, pretože mi pripadali také svojské a hlavne použitím slangu vzniklo veľa vtipných situácií, ktoré mi pripomenuli dnešnú dobu a dnešných mladých (asi sa počítam aj ja), no vadilo mi slovo jeblinovsky alebo jeblino, ktoré sa využívalo častokrát, no zároveň to aj po Colinovom a Hassanovom vysvetlení chápem, akurát mi nesedí, pretože si neviem predstaviť, že by som ich používala ja. Plusom je aj viac humoru, úprimne som sa zasmiala na Hassanovi, pretože ten chalan je chodiaci vtip a má ten humor už vrodený. Každý by mal mať takého kamoša, ktorý vám vie do očí povedať pravdu, ale zároveň byť aj dobrou oporou.

V Katherinách som si všimla to, ako chcel Green poukázať na to, ako sa človek môže zmeniť. Na začiatku knihy je taký a taký a na konci je už úplne iný človek. Samozrejme, že Colinovi ostala vášeň v prešmyčkách a humor inteligentných ľudí, ale zabudol na Katheríny a uvedomil si množstvo nových vecí a to všetko mu ponúkol na rýchlo zorganizovaný road trip, ktorý nebol len o ceste, ktorú prekonali, ale hlavne o tom, čo sa im na nej udialo a bolo to fakt zaujímavé, lebo ja mám cestovanie rada. A samozrejme ako už z názvu vyplýva, v knihe je aj veľa matematiky. No tí, čo nie ste v matematike... povedzme... takí dobrí, nebojte sa. Nebudete mať kvôli Greenovi z matiky ešte väčšie nočné mory, ako doteraz.

Užite si čítanie.

Recenzoval: Wanderer
http://wanderer-books.blogspot.sk/2015/04/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html