Potkan

Ten u nás reprezentuje najmä Dominik Dán. Legendárny autor s už dvomi desiatkami kníh na konte a od ktorého som doteraz nič nečítala. (Možno sa tajne obávam toho, že ma to bude baviť a nebudem najbližší rok čítať nič iné.) Medzi ním a Kozmonom by sme isto našli viacero rozdielov – tým podstatným sa mi ale spájajú: vyšetrovaním kriminálnych prípadov v našom hlavnom meste.

Na Potkanovi sa mi páčilo, že sa začal s prísľubom čerstvého vetra: do rokmi zohraného tímu prichádza ako hlavný vyšetrovateľ nová postava – kapitán Marek Wolf. Rodák zo Slovenska strávil posledných 15 rokov v Kanade, no kvôli načrtnutým osobným problémom sa vracia na rodnú hrudu. Bez zlého zámeru vyfúkne miesto starému harcovníkovi Karolovi a hneď na začiatok si tak svojich kolegov skôr poštve proti sebe.

No potom sa hneď dostávame k samotnému prípadu – vyšetrovaniu vraždy muža pohodeného v kanáloch, ktorý prišiel pred pár dňami na policajnú stanicu s prosbou o pomoc. Dôvodom jeho vraždy boli informácie o starom prípade, v ktorých majú pravdepodobne prsty aktuálni kandidáti na prezidenta.

Samotný príbeh je celkom predvídateľný (pre mňa určite v porovnaní s „high class“ detektívkami), až si pomyslíte, že by ste to mohli ísť vyšetrovať aj vy a boli by ste plnohodnotným členom tímu. Užila som si ale samotný nápad, postupné rozuzľovanie zápletky a celkový príbeh najmä kvôli priebehu vyšetrovania. To je zaujímavé najmä vzťahmi vo vyšetrovacom tíme tvorenom Marekom, Karolom a dvomi kolegyňami. Keď začala fungovať tímová chémia, začala som si ich dialógy ešte viac užívať a miestami boli aj vtipné (normálne sa na nich teším v ďalších dieloch). Bratislavské, resp. slovenské reálie taktiež potešia, rovnako ako retrospektívne skoky do minulosti.

Pri čítaní posledných strán som už v mysli premýšľala nad záverečným hodnotením. Stále váham medzi 4 alebo 5 hviezdami: totiž čítanie ma naozaj bavilo (hoci som si to predstavovala viac temné a ponuré, čo ja nerada), no nakoniec dávam 4/5 za niektoré začiatočnícke prešľapy, ktoré vidím najmä pri hlavných postavách.

Marek Wolf sa síce vracia z (určite pokrokovejšej) Kanady, ale s predsudkom voči role kriminálneho psychológa v tíme (len si spomeňme na Sebastiana Bergmana). Je mi jasné, že na Slovensku táto pozícia nie je asi ešte úplne vžitá, no očakávala by som od neho skôr sympatie so snahou zmodernizovať vyšetrovacie metódy. Naopak policajná hovorkyňa dostáva pomerne veľa priestoru, pričom v tíme chýbajú technickejší kolegovia a viac reálnejšej policajnej práce. Vidím v tom snahu autora inšpirovať sa rôznymi zahraničnými trendmi, výsledkom čoho je ale taký zvláštny mix rôznych postupov. Ale ok, povedzme, že je to originálne.

Oveľa viac sa mi nepáčia niektoré stereotypy pri postavách – kniha to nepotrebuje a autor sa občas snaží oživiť dej na miestach, kde to nie je potrebné. Či už Ružička ako typická stará škola, hovorkyňa, ktorá musí byť pipina a baliť svojho šéfa, matka vraha ako jednoduchá žena, ktorá ani nevie, ako sa píše cheesecake či fakt, že ak niekto kandiduje na prezidenta, za otca musí mať bývalého mafiána. Som možno neúprosná, ale z lásky – naozaj sa už teraz teším na pokračovanie, no zároveň dúfam, že bez týchto školáckych chybičiek.

Aby som neskončila negatívne – lebo s knihou som naozaj spokojná – určite ju odporúčam každému, kto má rád dobrú detektívku a chce si prečítať niečo iné ako namakané zahraničné bestsellery. A ak máte radi atmosféru Bratislavy a zaujímavé ľudské osudy, dávam do pozornosti aj zatiaľ neobjaveného autora Mariana Janika s jeho novou knihou Pasák.

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/frantisek-kozmon-potkan/