Pendleri od Tamary

Tak by sa to dalo stručne povedať, v rámci pohraničnej spolupráce niekoľko detí začalo chodiť do rakúskej základnej školy v Kittsee. Neskôr na gymnázium vo Viedni. Osudy mladých z "pendlerského" príbehu však dospievajú do rôznych koncov, nevynímajúc svetový úspech v podnikaní, ani predčasnú smrť. Ústredným motívom sú partnerské vzťahy a láska, ktorá pretrvá všetko. Vo vyústení príbehu sa tak trochu podobá sladkým a bezproblémovým románom.

Spisovateľkin štýl je lahodný, aj keď sa dosť venuje opisom danej situácie a prostredia. Vďaka tomu sa čitateľ pohybuje v starej Bratislave ako doma, ale aj vo Viedni. Tie opisy sú primerane dávkované, nie sú na úkor čitateľnosti príbehu. Vracajú nás do doby hraničných kontrol a drobného pašovania cigariet, či iných výhodných komodít. Nevyhýbajú sa ani drogám a prelínaniu dvoch svetov - západu a východu, so všetkými pozitívami a negatívami. 

Hlavne v prvej časti knihy pri rozvíjaní príbehov, ma zaujali niektoré myšlienky, akási životná filozofia, ako napríklad toto: "Niekedy je cesta do minulosti jedinou cestou vpred". Spomienky nás vrátia, aby sme na nich objavili súčasnosť.

Niekedy sa zdá, že náš život je dostatočne zmapovaný rôznymi múdrymi postrehmi zabalenými do "múdrych viet" a výrokov slávnych ľudí. Podľa mňa však má každá múdrosť svoju "achilovu pätu", lebo vždy sa na niečo hodí a o niečom inom (dôležitom) pomlčí... Napriek tomu máme zväčša radi tie koncentrované "parciálne" múdrosti.

Niečo sa stalo. Konečne viem, čím chcem byť, až vyrastiem. Keď vyrastiem, chcem byť malým chlapcom... Cítil, že znalosti, spomienky nemôžeme považovať za výlučne osobný majetok.

Príbeh Martina a jeho spolucestujúcich "pendlerov" zo školských čias je vo veľkej miere založený na spomínaní účastníkov. Nie všetci sa však chcú so spomienkami podeliť. Niektorí na to majú svoje osobné dôvody, ktorým sa hovorí aj zlé svedomie. Spomienky sú však tou čarovnou niťou, ktorá má doviesť Martina k jeho veľkej láske Anne z mladosti. Je to láska, ktorá trvá napriek všetkému čo sa stalo. To býva vlastnosť veľkých lások (v románoch).

Posledná myšlienka patrí múdrosti, ktorá hovorí, že čo človek napíše, to z neho odíde a už sa to nikdy nevráti späť. Pri čítaní je to naopak... Múdrosť, ktorá platí (zvyčajne).

Príjemné čítanie.

Recenzoval: Jozef Javurek
https://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/498566/pendleri-od-tamary.html