bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Niežeby sme to o Rusku nevedeli, no v poviedkach to aspoň nevyzerá tak tragicky

V ostatnom čase som čítal o Rusku o čosi viac kníh a iných textov, ako by bolo možno pre duševnú pohodu zdravé. Nie je to vôbec následok mojej posadnutosti týmto geopolitickým teritóriom, skôr zhoda okolností, ktorá súvisí s čoraz citeľnejšími ruskými pokusmi o mocenský vplyv v európskom priestore.

Na ten prirodzene reagujú aj seriózni vydavatelia, ktorí akoby sa snažili vyvažovať dopady ruskej hybridnej vojny na internete a sociálnych sieťach, a preto ponúkajú široký diapazón názorov a pohľadov na túto postsovietsku veľmoc.

Vyslovovať sa o Rusku ako o postsovietskej veľmoci je podľa mňa na mieste, pretože tak, ako píše aj Ryszard Kapuściński vo svojom reportážnom diele Impérium o ZSSR, Rusko má stále v sebe tento kód ríše, ktorá si musí dokazovať svoju silu najmä šírkou (veľkosťou), na rozdiel od národov obývajúcich štáty s menšou rozlohou, ktoré si pocity šírky musia kompenzovať pocitom hĺbky, teda skôr hlbokým historickým a kultúrnym povedomím.

Aj súčasné Rusko sa stále snaží prezentovať svoju silu rozlohou, snažiac sa často presvedčiť nielen vlastných ľudí, ale aj bezprostredných susedov, že bez jeho nerastného bohatstva a fosílnych palív, sú všetci odpísaní na zánik.

Vlastníctvo nerastných zdrojov je nepochybne stále určujúcim aspektom bohatstva, ale v modernom svete sofistikovaných technológií a aj foriem demokracie, nemôže byť štát iba bezodnou čerpacou stanicou, resp. molochom sediacim na ropnom potrubí.

Súčasné Rusko však často aj na medzinárodnom poli dokazuje, že presne takýmto impériom stále byť chce. Hoci často argumentuje aj kultúrnym bohatstvom, skutočnosť je skôr taká, že po rozpade ZSSR rezignovalo na minulú hĺbku, a skôr sa uplo na vlastnú dejinnú plytkosť.

Na tento fakt často poukazujú aj jeho domáci kritici, ktorí to však vo svojej vlasti majú čoraz ťažšie. Jedným z nich je aj mladý ruský spisovateľ Dmitry Glukhovsky – autor slávnej postapokalyptickej série Metro (2033, 2034, 2035) odohrávajúcej sa v podzemí moskovského metra.

Glukhovsky však nie je zdatný iba ako autor sci-fi literatúry. Veľmi trefné sú aj jeho komentáre reflektujúce politickú realitu v súčasnom putinovskom Rusku. V roku 2010 mu vyšla aj zbierka poviedok s názvom Poviedky o Rusku (v slovenskom preklade 2017), v ktorej sa akoby spájali obidve polohy jeho autorského písania.

Krátke texty majú na jednej strane formu prózy, no ich obsah má skôr fejtónový charakter a ironické významy. Samotné poviedky sú svojím spôsobom veľmi jednoduché, pričom ich príbehy sú zo života rôznych sociálnych skupín ruskej spoločnosti.

Sú ako Ezopove bájky. Majú za cieľ pranierovať, pričom ich autor upriamuje pozornosť na niekoľko príznačných fenoménov ruskej society, politiky a ekonomiky. V ekonomických témach dominuje téma dobýjania. Píliť, ťažiť, čerpať a podmaňovať, to sú najčastejšie slovesá definujúce ruské povedomie o okolitom svete.

Prírodnou surovinou sú však akoby aj ľudia. V poviedke s názvom Niečo za niečo dokonca aj doslovne. Robotníci z bývalých sovietskych republík sú využívaní nielen na ťažkú robotu, ale aj ako lacný zdroj ľudských orgánov. „Plyn jedného dňa dôjde, ropa vyschne, ale Tadžici tu budú večne. Vyzerá to tak, že je to jediná prírodná surovina, ktorej zásoby sa neustále zväčšujú“.

Ústredným motívom je teda aj konfrontácia moci a bohatstva so svetom slabosti a chudoby. Moc a bohatstvo reprezentujú oligarchovia a politici, ktorí si žijú nad pomery, sú priamo zodpovední za korupciu, rozkrádanie a sociálno-patologické javy, no vďaka legislatívnym zásahom a televízií, upravujú kolektívne nevedomie občanov a vytvárajú ilúziu bohatej a milujúcej vlasti.

Vlastenectvo je však tiež len politický marketingový produkt. Podľa Glukhovského sa odkazuje na sovietske časy. Je to iba farebnejšími pastelkami vyfarbená čierno-biela minulosť. Dokonca aj kult osobnosti dostáva nové obrysy a politický mesianizmus nového spojenca, ktorou je pravoslávna cirkev.

V poviedke Zjavenie je prezident dokonca pôvodcom nespočetných nepoškvrnených počatí v krajine, nakoľko aj prieskumy dokázali, že „až dve tretiny žien v krajine videli vo sne, ako sa s ním oddávajú sexu!“. Je to následok aj toho, že prezident a ďalší politickí pohlavári dostávajú v médiách obrovský priestor, a to dokonca aj vtedy, keď Moskvu navštívi mimozemská vesmírna loď.

Stane sa tak v poviedke Hlavné správy, kde mimozemšťan snažiaci sa prostredníctvom televízneho spravodajstva odovzdať pozemšťanom dôležité posolstvo, to napokon nestihne, pretože prezident a jeho suita počas dňa navštívila niekoľko ruských „Potemkinovych dedín“.

Glukhovsky samozrejme paroduje aj ďalšie neduhy modernej ruskej spoločnosti. Na jednej strane mamon, maniere ruskej oligarchie a celebrít, na druhej priepastnú chudobu, ktorá však svoju frustráciu utápa v alkohole. Čitateľ tak na relatívne malom literárnom priestore okúsi viaceré pachute tejto rozporuplnej spoločnosti, pričom sa nedá poprieť, že niektoré scény nepozná aj z vlastného dvora.

Recenzoval: Jozef Kuric
https://dennikn.sk/blog/poviedky-o-rusku/

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.