Nevypovedané

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.

Po tejto knihe som dlhšie poškuľovala, plánovala som si ju kúpiť.. keď tu zrazu, usmialo sa na mňa šťastie :) Po dlhom prehováraní samej seba som sa odhodlala a napísala som zopár vydavateľstvám s túžbou spolupracovať s nimi. Ako prvé sa mi ozvalo moje milované YOLi a skoro som dostala infarkt, keď som si prečítala, že sa im môj blog páči a radi by to so mnou vyskúšali práve s touto knihou. Po týždni, keď som nemala čas ani žmurkať, som dočítala vtedy rozčítanú knihu a včera som sa konečne pustila do Nevypovedané. A dnes som ju dorazila. Teda vám asi nemusím hovoriť, že tá kniha sa fakt dobre číta.

Rozprávačkou tohto príbehu je Megan, dievča, ktoré z nejakých záhadných príčin nerozpráva. Nie že by bola prirodzene nemá, ale dozvedáme sa, že v jej živote sa stalo niečo hrozné, čo s ňou otriaslo natoľko, že prestala rozprávať, a to najmä preto, aby nevyšlo najavo akési tajomstvo. Od začiatku vieme, že sa to týka Hany, jej najlepšej priateľky, ktorá s ňou už, nevieme prečo, nie je. Megan jej ešte občas napíše list, ale vie, že jej neodpíše. Ja ako prototyp netrpezlivého človeka som sa išla rozkusať. Tak strašne som chcela vedieť, o čo vlastne ide, čo sa to stalo, mala som rôzne tipy, čo by to asi mohlo byť (ktoré sa takmer všetky ukázali nesprávne) a zakaždým, keď som sa dozvedela novú informáciu, ktorá odhaľovala kúsok z tej tajomnej skladačky, bola som nadšená a prekvapená a tipovala som zas niečo iné. A koniec ma aj tak prekvapil, aj keď som zvažovala fakt všetko možné.

“Keď sa mi podarí trochu sa pozbierať, rozhliadnem sa naokolo, ako by som netušila, kde som.”

Megan je dievča, ktorého mi je nesmierne ľúto. Strašne ma mrzí, ako sa trápi, ako sa obviňuje a ani netuším prečo, hnevá ma, že tak veľmi by chcela znova rozprávať, ale to niečo v jej vnútri jej to nedovoľuje. Z jej myšlienkových pochodov a správania je mi jasné, že je to dobré dievča, ktoré je neskutočne zmätené. Chýbajú jej priatelia, chýba jej dobré rodinné zázemie, chýba jej tá správna opora. Spolu s udalosťami v príbehu sa zoznamujeme aj s jej zázemím: matkou, ktorá by tak veľmi chcela byť tou správnou materinskou ženou, ale nedarí sa jej to; so spolužiakmi, ktorí ju trápia, vysmievajú sa jej, nechápu ju; s psychológom, ktorý by jej chcel veľmi pomôcť; a napokon s Jasmin, bezprostredným dievčaťom, ktoré Megan učaruje a dalo by sa povedať, že ju vráti do života.

Tento príbeh je napísaný strašne napínavo. Tým, že nám nie je hneď od začiatku naservírované všetko pekne na podnose nás to núti, aby sme čítali ďalej a ďalej a knihu neodložili, kým sa nedozvieme niečo nové. A keď sa to už dozvieme, musíme vedieť viac :D (pozerám do zápisníka, kde si popri čítaní píšem poznámky a dojmy a je tam veľkým písmom poznačené: „ČO UROBILA???!!!“, tak si viete predstaviť, ako strašne som chcela všetkému prísť na koreň) takže, kniha je tak trochu návyková. Ja som prvú polovicu prečítala včera na návšteve u priateľových rodičov a druhú dnes v čakárni u doktora :D zvyšných 10 minút som rozjímala a hlavou sa mi hemžili jedna myšlienka za druhou. Pretože tých zvratov, tajomstiev a myšlienok je tam neúrekom. Autorka veľmi citlivo rozoberá tému viny, aká dokáže byť zničujúca, ochromujúca, ako dokáže totálne otráviť myseľ aj telo a ako sa do nás dokáže zažrať tak, že sa stáva našou súčasťou. Okrem toho veľmi jemne, nežne načrtáva aj tému sexuality, vyrovnávania sa s ňou, strachu aj očakávania.

“Nemôžem ju pobozkať. V nijakom prípade.”

Príbeh je v niečom výnimočný, v niečom zas dobre známy, mám pocit, že som videla niekoľko filmov s podobnou atmosférou, ale nedokážem si spomenúť na žiaden príbeh, ktorý by riešil tieto dve témy a skončil by sa tak, ako sa skončil tento. Nevravím, že sa mi koniec nepáčil. Páčil. Ale, pristal by mi tam iný. Trošku tragickejší. Menej uponáhľaný, trošku sa mi zdal silený. Ale to je zas len moje mudrovanie duše strateného umelca.

Autorkin štýl je veľmi čítavý, ako som už spomínala, napínavý, nenechá nás chladnými. Megan musíme mať radi. Musíme s ňou cítiť, musíme sa na ňu hnevať, musíme jej držať palce aj ju fackať, aby sa konečne spamätala. Jasmin zas chceme za kamarátku, alebo chceme byť ako ona. Ja som ju v hlave videla úplne zreteľne, cítila som jej vôňu, počula jej hlas, Abbie ju vykreslila úplne dokonale, dovolím si tvrdiť, že lepšie ako hlavnú hrdinku Megan.

Celkový dojem vo mne kniha zanechala nadpriemerne dobrý. Je to oddychové čítanie, ktoré však nie je bezduché, pretože rieši dosť závažné témy. A to sa mi páči. Že som znova získala nové pohľady na niektoré veci, že som prežila nové pocity, že som sa tentokrát mohla vžiť do človeka, ktorý musí žiť s výčitkami svedomia, hanbou a neporozumením. Odporúčam všetkým, ktorí radi odhaľujú tajomstvá, ktorí by občas chceli hovoriť, ale nemôžu a tým, ktorí sa brodia týmto svetom plným nepochopenia a pochybností.

Moje hodnotenie: 4/5

Recenzovala: Zuzana Hnátová
https://zuzankavkrajinezazrakov.wordpress.com/2016/03/21/rc-recenzia-nevypovedane/