Neviem, či boli viac stratení hlavní hrdinovia alebo čitatelia I Gayle Forman

V článku sa dozviete: - niečo o hlavných hrdinoch tejto knihy, - čo ma trochu sklamalo, - prečo mám rada knihy od Gayle Forman

Gayle Forman je moja srdcovečka

Autorka si ma získala knihami Bola som tu a Kam zmizla. Pohľad akým nazerá na svet mi učaril. Jej slová sú farebné – radostné, smutné, plné obáv, očarené prítomnosťou, snívajúce.

Postupne spoznávame tri osudy mladých ľudí, čím sa mení aj rozprávanie. Priamy a nepriamy rozprávač mi niekedy prišiel trochu mätúci, ale postupne som si na to zvykla. Pohľady sa menili náhodne a osobne som v tom nenašla žiadnu logiku. Neviem, či Gayle bola pri písaní knihy z toho zmätená a sama nemala prehľad, ale minimálne na mňa to tak vplývalo. Až pri písaní tohto článku som si uvedomila, že to možno mohol byť aj jej zámer. Stratení nemali byť len hlavní hrdinovia, ale aj čitatelia, aby viac porozumeli emóciám v knihe. Čo myslíte?

Poďme si ale niečo povedať o našich hlavných hrdinoch. Každý je iný, pritom ich spája niečo spoločné. Myslela som, že moja obľúbenkyňa bude Freya, ale zamilovala som si ich všetkých – práve ich jedinečnosť a originalitu.

Freya je mladá talentovaná umelkyňa, ktorá pred sebou mala sľubnú kariéru, si svojimi fanúšikmi vynahrádza stratu dôležitého človeka. Ibaže stane sa to, že príde o hlas. A čo teraz? Jej strach, že príde o priazeň fanúšikov narastá.

Nathaniel nemal jednoduché dospievanie najmä kvôli svojmu otcovi. Matka ho opustila a všetku starostlivosť oňho musel prevziať do rúk otec s babičkou. Jeho príbeh opisuje problematiku skoršieho dospievania. Ibaže Nathaniela to stálo až príliš veľa.

Harun sa modlí k Aláhovi, chodí do školy a má svoje sny. Má však tajomstvo, ktoré musí pred rodinou skrývať. Uvedomuje si, že nikdy nebude môcť žiť život podľa seba, pretože je od neho očakávané niečo iné. Pre riešenie jeho situácie chce zvoliť útek, no má strach nechať za sebou ľudí, ktorých miluje.

Nedokončený záver otvorí bránu fantázii

Dejovo nevnímame len prítomnosť, ale aj sa vraciame do minulosti hlavných hrdinov. Príbeh postupne gradoval a stával sa pre mňa zaujímavejším. Zmena v postupe bola zakaždým nepatrná. Gayle Forman píše knihy, nad ktorými sa musíme zamyslieť, inak by nemalo význam ich čítať. Nemusia to byť niekoľko sto stranové romány, všetko dokáže vystihnúť na správnom počte strán. Na zbytočné omáčky, ktoré zbytočne predlžujú dej, zabudnite.

Práve preto necháva niektoré situácie nedoriešené, čo automaticky spúšťa moju nekonečnú fantáziu. Osobne nemám rada otvorené veci, ale niekedy je lepšie domyslieť si, než keby niečo dopadlo proti môjmu presvedčeniu. Gayle si tým pádom k sebe pripúta rôzne cieľové skupiny čitateľov. Čo vám poviem, vie to s nami dobre.

Teraz by som však zniesla pár strán navyše. Pokojne aj viac kníh. Tak veľmi si dobre všetko rozplánovala, že sa poistila, keby ju opustila múza. Vyprofilovala si jednotlivé charaktery a oslovila čitateľov, ktorí sa v hlavných hrdinoch dokážu nájsť.

Poďme na to moje obľúbené ale…

Aj napriek prepracovanosti tých najmenších detailov mi táto kniha prišla ako keby bez duše. Uverila som jej všetko, to áno. Ak ju však porovnám s ostatnými, niečo mi v nej chýbalo.

Stratení odhaľujú životné príbehy, riešime problematiku fyzických rozdielov, homosexuálnov, náboženského vierovyznania, čo je super, že sa o tom čoraz viac hovorí. Myslím si však, že menej je niekedy viac. Nemusíme sa zameriavať na detaily, aby sme porozumeli celkovému významu odkazovaného posolstva. Najmä nie, ak má kniha 248 strán.