Nech sneží

Pri padajúcich vločkách sa takmer každému z nás rozžiaria oči a v mysli sa nám evokuje obraz Vianoc, voňavého pečiva, jemného svetla sviečok a tepla domova. Občas nám však snehová nádielka dokáže poriadne skomplikovať život. No vedie každá komplikácia k zlým skutočnostiam? Nie sú tie spočiatku zdanlivo katastrofálne podmienky len k cestou k lepším štartom?

Jubilee, Tobin a Addie. To sú mená troch hlavných postáv, okolo ktorých sa sústreďuje dianie v troch poviedkach. Táto kniha totiž neskrýva jeden súvislý príbeh, ale tri čiastkové. Hoci sa jednotlivé postavy občas objavia aj v ostatných dvoch poviedkach, sú v nich spomenuté len okrajovo a nijakým spôsobom neovplyvňujú dej v ostatných príbehoch.

Zjednocujúcim činiteľom týchto troch príbehov je práve sneh. Je totiž zodpovedný za menšiu či väčšiu katastrofu, dôsledkom ktorej sa postavy ocitnú v nezávideniahodných situáciach. Spolu s charaktermi v knihe si tak čitateľ vyskúša, aké je to priam utekať zo studeného odstaveného vlaku, prepadnúť sa do zamrznutej rieky, balansovať s autom na nezjazdných a neohrabaných cestách či menším nedopatrením pripraviť kamošku o jej vysnívané malé prasiatko. Spoznáte hlúčik upišťaných roztlieskavačiek, bláznivé rodičovské duo, ktoré sa kvôli bitke v obchode ocitlo na Štedrý deň vo väzení, a záhadnú dámu, ktorá sa pasuje do úlohy anjela. Všetky poviedky sú ukončené peknou, hrejivou myšlienkou, ktorá vnáša do knihy citlivý a ľudský rozmer.

Láska je ďalšou spoločnou charakteristickou črtou, no nie je v príbehoch veľmi výrazná. Autori sa vyhli sladkým zaľúbeným scénam a dialógom posypaných práškovým cukrom. Ľúbostné momenty sú tu zredukované na minimum, preto ani čitateľ nemá pocit, že číta zamilované romance, i keď jednotlivé dejové zápletky čerpajú práve z tohto motívu.

„Voda mi siahala presne po prsia. Stuartovi po brucho. Zlá správa bola, že sme sa preborili cez dieru v ľade, a keď je človek ochromený zimou, je ťažké vyhrabať sa z diery v ľade. Obaja sme sa pokúšali vyliezť von, ale vždy keď sme zatlačili na ľad, prelomil sa pod tlakom.“

Hoci na čitateľov čaká na konci každého príbehu pekná pointa, nečakajte od textu ťažké filozofické úvahy ani návody na životnú zmenu. Všetky myšlienky sú tu podané zľahka a tvoria skôr akúsi záverečnú bodku za dynamickými, nevšednými a z istého uhla pohľadu i bláznivými príbehmi.

„Duke mala plán, ako zvyčajne. Ešte vždy sme stáli v strede ulice, keď sa s tým plánom zdôverila aj nám. ‚Tak teda problém bol, že cestou hore kopcom nám došla rýchlosť. Prečo? Lebo sme neboli dosť rozbehnutí. Tak zacúvaj rovno čo najďalej a šliapni na to. Ak pôjdeme rýchlejšie, silou zotrvačnosti sa dostaneme až na vrchol.‘ Nezdal sa mi to veľmi presvedčivý plán, ale keďže som nevedel vymyslieť nič lepšie, zacúval som čo najďalej.“

Všetci traja autori sa vyhli zbytočným opisom a stavili skôr na dialógy či dynamiku deja. I keď si každý čitateľ nájde medzi poviedkami svojho favorita, z významového i formálneho hľadiska sú aspoň z môjho pohľadu rovnocenné.

Napriek tomu, že sa predchádzajúca tvorba autorov teší veľkému úspechu skôr u mladých ľudí, z nikoho neubudne, ak sa do knihy začíta i v dospelom veku. Hlavnými postavami sú síce tínedžeri, no sú zasadení do svižného a častokrát i vtipného deja, ktorý okamžite upúta čitateľov túžiacich po oddychu či jemnom a vypointovanom príbehu.

Príbehy sú dôkazom toho, že aj v tej najprekérnejšej situácii sa na nás môže usmiať šťastie. Občas totiž zatvárame oči pred tými správnymi vecami. A to je dôvod, prečo na ne neskôr musíme doslova naraziť v plnej rýchlosti. Možno nás k nim popoženie práve šmykľavá a klzká snehová pokrývka. Preto si všetci môžeme zborovo povedať: Len Nech sneží!

Recenzovala: Martina Melišková
http://plutonium.sk/2015/nech-snezi/