Majú deti čítať aj čudné rozprávky?

Na prvé prelistovanie je kniha O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky pre deti ako lepidlo – nevedia ju pustiť z rúk, pretože je taká farebná a doslova naprataná ilustráciami, že stránku po stránke láka detskú myseľ dedukovať o čom asi ten ktorý príbeh je. Kým na mňa toho bolo až príliš, deti, naopak, toto množstvo ilustrácií zvládali s prehľadom a pri mojom čítaní neodtrhli od nich oči. Ja som očami musela žmurkať častejšie ako inokedy, najmä ak sa text nachádzal na výraznej červenej alebo ilustráciami podfarbenej strane. Riadkovanie sa mi v kombinácii s plnoilustrovanými stránkami zdalo pritesné, chýbal mi čitateľský komfort.

Obsahovo je to však trefa do čierneho pre chlapcov aj dievčatá vo veku od cca 6 rokov, najmä ak sa rátajú k pravidelným čitateľom, ktorí už poznajú rozprávky a základné, tradične písané príbehy. Toto čítanie bude pre nich osviežujúce, oddychové a zábavné. Kým v súčasnosti je aj v detskej literatúre cítiť retro trend, v knihe O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky sú práve, že kratučké rozprávky o súčasných veciach, s ktorými sa deti dostávajú denne do styku – hlavnými postavami sú rýchlovarná kanvica napadnutá vodným kameňom, televízor, ktorý nemohol pozerať sám seba, neposlušné lopty či snívajúce topánky. Autorka sa však nevyhýba ani témam, ktoré sú deťom podsúvané zvonku najmä hračkárskym marketingom a ony sa s nimi snažia vyrovnať po svojom – kostlivci, duchovia, dinosaurie vajcia.

Hoci je kniha koncipovaná ako rozhovor mamy s dvoma deťmi, Kajkou a starším Miňom, ktorí si vždy pred spaním vymyslia tému, na ktorú má mama povedať rozprávku, rozprávky sú samostatné entity a rozhovor detí s mamou sa dá úplne vynechať – čo napríklad môj syn pre nedočkavosť aj robil. Nezaujímalo ho, ako rozprávka vznikla, chcel ju počúvať hneď. Rozhovory som si neskôr dočítala sama a keby tam neboli, nič by sa nebolo stalo. Sú jednoduché, dejovo knihu nikam neposúvajú, vyplýva z nich len to, kto tému vymyslel, či dievča alebo chlapec a či pri nej bolo treba robiť nejaké kompromisy (ak sa dievča niečoho bálo alebo naopak, ak protestoval chlapec, že čosi také ho nebaví a mama musela rýchlo skombinovať nápady). Mali funkciu akejsi “obhajoby” čudného výberu témy. Práve ona “čudnosť” bola na tejto knihe pre mojich malých čitateľov najpríťažlivejšia. Obsah sa nepodobal na nič, čo sme za poslednú dobu čítali, nič nebolo treba vysvetľovať, všetkému prirodzene rozumeli a tešili sa, že aj naše nudné spotrebiče majú konečne auru zázračnosti.

Samotné rozprávky sú krátke, sú písané nekomplikovane, dej každej jednej je priamy, rýchlo sa vyvíja, nemá veľa postáv ani zákerné odbočky či druhé plány. Mnohé z nich majú vtipnú zápletku, niektoré nesú drobné poučenie.

Autorka Silvia Havelková je nesmierne plodnou autorkou pre deti a dospelých, ktorej od roku 2008 vyšlo desať kníh. Väčšina je určená mladším čitateľom v rannom školskom veku. Žije a pracuje v Trenčianskych Tepliciach.

Autorka ilustrácií Emília Jesenská je mladá umelkyňa, dizajnérka, venujúca sa širokej škále projektov od detských kníh, cez komiksy, land art, plagátovú tvorbu a grafický dizajn. Jej tvorba je mimoriadne rozmanitá. V tejto konkrétnej publikácii vytvorila desiatky pestrofarebných postavičiek, rovnako ako text milých, priateľských a vtipných.

Recenzovala: Zuzana Štelbaská