Kto je obeť a kto páchateľ?

Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily. Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba. Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila, aj čo nie. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

Počas čítania niektorých kníh vám je hneď jasné, ako sa príbeh skončí. Ak sa dejová línia uberá iba jedným smerom a všetko nasvedčuje tomu, že vaša vytypovaná postava bude vrahom... Sú tu ale knihy, v ktorých sa s vami autor zahráva už od samého začiatku. Najprv vám ukáže jednu stránku osobnosti, no potom zbadáte aj to, čo sa skrýva pod maskou. Isto tušíte, že román Harriet Tyceovej bude práve ten druhý prípad. Osobne mám veľmi rád, hovoriac o krimi príbehu, ak autor prepája určitý prípad aj s líniou vyšetrovateľa, ktorý má tiež svoj vlastný príbeh a vlastný osobný život. V prípade Krvavého pomaranča je línia vyšetrovateľky, respektíve v tomto prípade advokátky Alison, priam ústredná. Niekedy máte dokonca pocit, že sa príbeh dostáva do úzadia, a kniha sa zameriava skôr na jej osobný život. Treba ale povedať, že aj ten zohráva v románe dôležitú rolu. Autorka sa veľmi rada zahráva s vašou mysľou a pozornosťou. Upriami ju napríklad na zanedbateľný detail a vám doslova ubznikne to podstatné.

"Pátranie pokračuje. Zostávam prikovaná na mieste, kde som ju videla naposledy. Vôbec netuším, ako dlho je už preč. Celkom som stratila pojem o čase."

Pozitívne hodnotím najmä nápad, s ktorým autorka prišla – a že ma až do poslednej strany držala v napätí, pretože sa dejová línia vyvíjala veľmi netradične a nepredvídateľne. Asi najväčšiu výhradu mám ale k hlavnej hrdinke tohto príbehu, ktorá mi už od začiatku nebola sympatická. Jej myslenie bolo neraz veľmi jednoduché, jej túžby nezrelé a správanie často nedospelé. Autorka ju vykresľuje ako ženu, ktorá má problémy s alkoholom, a hoci ju doma čaká manžel a malá dcéra, vzápätí ju autorka zobrazuje pri sexe s kolegom. Aj práve preto poukazuje Harriet Tyceová na to, ako hlboko môže človek klesnúť, a tiež na to, čo ho k takému správaniu priviedlo.

"Toľko premenných, ale všetky vedú k jedinému výsledku. Keby som nebola taká sebecká, keby som sa sústredila menej na seba a viac na svoju dcéru, tomu všetkému sme sa mohli vyhnúť." 

Viaceré romány majú vynikajúci nápad a potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, avšak ich autor svoje dielo nedokáže dotiahnuť do zdarného konca. Platí to aj o Krvavom pomaranči, ktorý má silný potenciál, čo sa týka ústrednej témy a hĺbky jednotlivých postáv. Čo mi ale na knihe prekážalo, bol jej spád, ktorý by si vyžadoval väčšiu dávku dynamiky a akcie. Román totiž disponoval niekoľkými hluchými miestami – a hoci začiatok a koniec boli zvládnuté na výbornú, zvyšku knihy niečo chýbalo. Pozitívne však hodnotím taktiku autorky, ktorá viackrát načrtla určitú myšlienku a potom ju nechala nedopovedanú. Jej cieľom bolo prinútiť vás nad knihou rozmýšľať, a čiastočne si aj modifikovať príbeh podľa vlastného uváženia.

"Hľadím naňho ako prikovaná. Keď pieseň skončí, položí ju späť na posteľ. Nohy má roztiahnuté a hlava jej visí cez okraj postele. Je mŕtva."

Ak by som to mal zhrnúť, Krvavý pomaranč výrazne neohúri, ani nesklame. Vnímam ho skôr ako príjemné oddychové čítanie, ktoré vás prinúti zamyslieť sa a uvažovať o páchateľovi. Z môjho pohľadu by sa ale autorka potrebovala viac zamerať na pútavosť a akciu. Pozitívom ostáva, že sa bude Harriet Tyceová počas celej knihy hrať s vašou mysľou a vy si až do konca nebudete istí, kto za to všetko môže. 

Recenzoval: Dominik Petriska