Jozef Karika - Tma

A to doslovne. Stránky budete obracať s väčším a väčším napätím a predstavou, ako by ste reagovali vy sami v takejto situácii. Uväznení v horskej chate ďaleko od civilizácie, bez akéhokoľvek spojenia s okolitým svetom. Bez mobilu, počítača, píšťalky, s minimom zápaliek a skoro bez hlasu. Máte len jeden revolver a v ňom šesť nábojov…

Prečo sa hrdina do hôr nepobalil lepšie? Prečo si nevzal aspoň jeden z výdobytkov modernej technológie? Prečo? Prečo? Prečo? Dozviete sa v knihe…

„Počul som vlastné kvílenie, no doliehalo ku mne z obrovskej diaľky, z iného sveta, do ktorého som stratil prístup. Svet živých ma za krátku chvíľu vyhostil, vytlačil kamsi do tmy.
Čo sa stalo? Čo sa stalo?“

V novinke Tma je dôležité čítať medzi riadkami a premýšľať. Autor čitateľa drží v napätí až do poslednej strany a vôbec nepoľavuje. Ak na knihu nemáte aspoň tri či štyri hodinky, radšej ani čítať nezačínajte. Neodtrhnete sa od nej a ak sa vám to aj podarí, stále budete mať príbeh v hlave. Môže naozaj za všetko Natália alebo je to úplne inak?

„Liezol mi na nervy každý Natáliin pohyb, každý jej výdych či slovo, ktoré vypustila z úst. U nej to bolo rovnaké, vadil som jej celý, kompletne. Skôr či neskôr jeden z nás nevydržal, prehodil čosi útočné, alebo sa k tomu ani nedostal – stačilo jedno slovko podfarbené rýpavým tónom. A už to išlo, už sa to valilo – do piatich minút vypukla prudká, nenávistná a vysiľujúca hádka“.

Ak ste čítali Strach a ten vás nepresvedčil, Tma je úplne z iného súdka. Viac realistická, i keď miestami až brutálna. Krvavá a zároveň príťažlivá. Dám ruku do ohňa za to, že každý čitateľ sa po prečítaní zamyslí nad vlastným životom a nad tým, ako by sa zachoval, ak by sa ocitol v situácii hlavného hrdinu. Tieto myšlienky sprevádzajú čitateľa počas celej knihy.

Každá situácia v príbehu skúša zároveň aj vašu odvahu a testuje váš postoj. Bojovať či rezignovať? Hráme sa všetci na hrdinov len pred inými? Alebo dokážeme bojovať aj sami so sebou, s vlastným svedomím? Vnútorný hlas je silný nástroj, no len málokto z nás ho naozaj dokáže vyslyšať. Koho počúvneme, keď nám povestný anjel na pleci vraví „Nerob to!“ a čert na opačnom „Poď do toho!“?

„Nie vždy to bolo najlepšie. Napríklad pravé zápästie – vedel som že napuchlo, ale nečakal som, že uvidím neforemnú hrču veľkosti obrovského grapefruitu. Obrys ruky s masívnym opuchom vyzeral príšerne, začudoval som sa, že mi nepraskla napnutá koža.
Vrátil som sa dnu, bol som naspídovaný ako po kokaíne, ktorý som skúsil jediný raz – veď som pracoval medzi hercami.“

Recenzoval: Janka Uherčíková
https://vrabcenastreche.sk/tma/