John Green ~ Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín

Potom som čítala aj Kam zmizla Aljaška, čo mi prišla ako absolútne úžasná kniha a netuším ako by som ju ohodnotila teraz. Čítala som aj Papierové mestá, viacmenej nedávno, a tie ma veľmi sklamali. Práve od nich som očakávala, že si ma získajú, prišiel mi to ako najlepší nápad pre knihu, a nakoniec to dopadlo katastrofálne. A preto som sa aj do Poučky o podstate predvídateľnosti Katherín (odteraz ďalej iba Katherín, lebo je to fakt neskutočne dlhý názov a ja som fakt neskutočne lenivý človek) púšťala s istou rezervou. A možno aj to prispelo k tomu, že sa mi Katheriny páčili. 

Človek si nepamätá čo sa stalo. Naopak, platí, že to, čo si pamätá sa stáva tým, čo sa stalo. 

Katheriny ma vážne milo prekvapili. Neviem, po Papierových mestách som vážne nemala skoro žiadne očakávania, a už od začiatku mi bolo jasné, že toto bude o niečom inom. Papierové mestá boli skvelé svojím nápadom a samými myšlienkami, tu to presne tak nebolo. Katheriny mali síce originálny nápad, ale neprekypovali toľkými myšlienkami a o to to vyznelo lepšie, reálnejšie a mala som oveľa menší problém dostať sa do príbehu a začítať sa. 

Pri Katherinách som si prešla rôznymi fázami. Zo začiatku som ku knihe nemala žiadny vzťah, pozerala som sa na ne dosť skepticky. Potom zmienka o road tripe a už som prevracala oči a zatvárala pomaly knihu. Obávala som sa, že sa to vlastne zvrhne na jedno veľké klišé a jeden veľký boj: ja vs. Katheriny. Našťastie, Bohu vďaka za to, nestalo sa tak. Z myšlienky road tripu Green ľahko upustil - proste ako to v skutočnosti býva. Do niečoho sa pustíš, niečo sa stane a nepokračuješ v tom. V tomto momente si ma začala kniha získavať.
Ďalším neskutočným plusom knihy, boli autorove poznámky pod čiarou. Fakt skvelé. Bavila som sa na nich asi úplne najviac. Tie sa Greenovi vážne podarili a úplne ozvláštnili tento aj tak zaujímavý príbeh (nemyslela som si, že to zrovna pri tejto greenovke poviem).

V tomto priestore sa môžete stať kýmkoľvek. Iba tým nie, kým ste už boli. 

Colin bol skvelá postava. Tá jeho tvorba prešmyčiek (anagramov) a celkovo, náhodné hovorenie zaujímavých faktov, získal si ma. Najskôr som na to všetko kukala iba veľmi skepticky, ako mohol už chodiť s 19timi Katherinami, ale ako to autor pomaly vysvetľoval, bolo to pochopiteľnejšie. A jeho slovník. Spolu s Hassanom, najlepším kamarátom, som sa na ich hláškach fakt niekedy dokázala od srdca zasmiať. Greenovi sa podarilo vytvoriť medzi nimi úžasný priateľský vzťah, ktorý síce nebol perfektný - dokázali sa pohádať- ale zároveň si aj dokázali odpustiť, čo pri ozajstných priateľov už tak býva.
Ďalšou postavou bola Lindsey a asi sa z nej stala moja najobľúbenejšia babská postava od Greena. Správala sa prirodzene, a dokázala som sa s ňou stotožniť. Bola milá, mala svoje chyby, a takisto ako Colin si ich aspoň časom uvedomili, ale nezmenili sa veľmi, lebo to sú ich vlastnosti, takí sú, tak sa chovajú.

Budúcnosť nemožno zastaviť.                      

Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín bolo pre mňa nečakane príjemným prekvapením,  ktorého som si myslela, že sa už pri Greenovi nedočkám. Takže, ak ste aj vy ostali sklamaní po Papierových mestách a možno ste aj napriek tomu stále Greena nezavrhli, vyhrnite sa do Katherín, ktoré boli vo výsledku vážne skvelé a geniálne. A dokonca mi ani matematika nevadila - a to je už čo povedať, keďže sa to viacmenej rieši princípom kvadratických funkcii a tie ja hate-ujem na plnej čiare.

Recenzoval: Maggie
http://abouteverythingforeveryone.blogspot.sk/2015/04/john-green-poucka-o-podstate.html