Jo Nesbø – Polnočné slnko

Nesbø má zvláštnu schopnosť vyvolať u čitateľa sympatie voči svojmu hlavnému protagonistovi. Či už to je v prípade Harryho Holea – skrachovaného jedinca opantaného alkoholickým opojením a schopnosťou zanechávať za sebou vzťahovú spúšť, ale výborného vyšetrovateľa – alebo v prípade Olava (kniha Krv na snehu), najatého zabijáka a vraha, ktorý omylom zabije syna svojmu šéfovi Rybárovi – alebo v tomto prípade Ulfa, ktorý pracoval pre Rybára ako vymáhač peňazí od dlžníkov… Až kým Rybára nezradil, neoklamal a neukradol mu peniaze a drogy.

Rybár nikdy neprestane hľadať svojich dlžníkov, kým neuvidí mŕtvolu. Nikdy. A vždy nájde to, čo hľadá. My dvaja netušíme ako, on to však vie. Vždy. Preto sa volá Rybár.

Príbeh je vsadený do sedemdesiatych rokov a situovaný do ďalekého severného Nórska, do opustenej a pustnúcej dediny Kåsund. Pustý spôsob života dedinčanov, ich silné náboženské návyky, nevraživosť voči južanom, iba upevňujú ťaživý náznak ticha pred búrkou. Hlavný protagonista, cudzinec a južan Ulf, totiž uniká z Nórska pred Rybárovými ľuďmi, ktorí ho chcú nájsť a zabiť. Táto pustá krajina sa mu má stať prechodným bydliskom. Tamojším obyvateľom sa predstaví totiž ako lovec vtákov. Stanovil si, že musí jednať spontánne a neplánovať svoje nasledujúce kroky, aby nebol predvídateľný a teda ľahko dolapiteľný.

Jo Nesbø proti svojim predchádzajúcim titulom s Harry Holeom, zmenil štýl písania. Príbeh čitateľovi rozpovedá sám hlavný protagonista Ulf, rozprávanie je teda v prvej osobe. A o to je to zaujímavejšie a pútavejšie čítanie. Počas čítania máme možnosť “žiť” v role hlavnej postavy, počúvať jeho myšlienky, vidieť jeho očami, cítiť pocity…, stiesnenosť situácie…

Hoci išlo o veľkého soba a kopa vnútorností sa vyvalila von, mal som málo miesta. Musel som sa doň vopchať celý. A zatvoriť za sebou. Premáčali ma rôzne šťavy, aj tak bolo vnútri teplo. Plyny, uvoľnená energia z hniloby a zhromaždená teplota množstva drobných tvorov hýriacich aktivitou. Takto teplo je určite aj v mravenisku. Už som nezadržal vývratky. Pokúšal som sa dáviť čo najtichšie. Potom som sa cítil o čosi lepšie. Ešte ma bolo zvonka vidieť, ako za sebou zatvorím? Snažil som sa zachytiť kožu z oboch strán a pretiahnuť ju na seba, no bola slizká a šmýkala sa mi.

Ulf je jednoduchým chlapom, so srdcom na správnom mieste, preto nie je ťažké obľúbiť si ho. Celý čas čítame istý druh romance. Neutíchajúca láska voči mŕtvej dcérke a zároveň výčitky svedomia v hlave kriminalistu, evokujú zvláštnu zmes pocitov, keď následne vysvitne, že Ulfova minulosť vychádza z pochopiteľných predpokladov a on vlastne nie je taký lúzer, ako si to o sebe namýšľa. Možno ho definovať ako strateného v spleti života, ktorý sa s nikým nemazná. A je na jednotlivcovi ako naloží s polenami života – pretože vzdať sa je jednoduché.

Na jednej strane Ulf umrieť nechce, preto uteká, na strane druhej zmysel života stratil. Ako sa popasuje s touto dilemou – vzdá sa alebo si zvolí cestu bojovať – sa dočítate v príbehu nasiaknutom emóciami. Pretože stretnutie s Leou a jej synom Knutom bude mať svoje následky.

Na smrť odsúdený, opitý a neúspešný nájomný vrah plánuje dlhý, šťastný život so ženou, ktorá mu pri poslednom stretnutí zreteľne povedala, že je ten posledný, koho chce vidieť.

Musím priznať, že očakávať od tejto knihy napätie a krv a násilie, ako sme u Nesba zvyknutí, je prvoplánové. Ponorte sa do príbehu bez očakávaní, nechajte sa len unášať vlnou písmeniek, ktoré sa skončia, ani sa nenazdáte. Je to štýl, ktorý Nesbø zvládol s gráciou a ja mu za to skladám hold. Navyše som mala tú česť osobne ho stretnúť v Bratislave a tá energia, ktorá z neho srší je presne tá istá, ktorá vyžaruje z jeho príbehov.

To prekliate vozidlo, čo voláme život, nemá spiatočku.

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/jo-nesbo-polnocne-slnko/