James Dashner - Zhorenisko

Keďže som najprv videla Labyrint film, ktorý ma bavil, tešila som sa na vydanie trajleru pre pokračovanie. Hneď ako vyšiel som si ho pozrela a nemohla sa dočkať, kedy konečne uvidím aj celý film. A práve kvôli tomu trajleru som bola prekvapená, aká rozdielna kniha je. Alebo teda skôr film.
Príbeh pokračuje tam, kde skončil, teda v bezpečí postele. No čoskoro sa Flekári dozvedia, že pokojný a ničím nerušený spánok bol ako ticho pred búrkou. Zistia, že sa ich skúška ešte neskončila a nastáva len jej druhá fáza, pri ktorej ich vyšlú von na púšť, ktorú nazývajú Zhorenisko. Ich cieľ? Prežiť a dostať sa do útočiska. Lenže na Zhorenisku číha mnoho zlého.

Do knihy som sa dostávala ťažko a musela som sa nútiť, aby som pokračovala, pretože rovnako ako pri Lybirinte ma úvod nebavil. A nebol to len začiatok. Musela som sa takto trápiť s knihou až do nejakej polovice, kedy autor konečne začal s nejakou akciou, začal čosi vysvetľovať, no zároveň čosi opäť zamotával.
Dashnerove písanie sa mi nepáčilo. Mala som pocit, akoby to napísal nejaký školák a nie dospelý muž. Je možné, že za to môže aj preklad, no nevadilo mi len to detské písanie, ale aj to, ako bol podaný celý príbeh.
Autor si totiž vymyslel zaujímavú zápletku a svet. Slnečné erupcie zničili planétu, unikla akási choroba, ktorú nazvali Erupcia a ktorá ma svoje štádia, skúšky na mladých, Labyrint, Zhorenisko. Všetko to sú skvelé nápady, lenže nevyužité. Dokopy mi to celé nesedelo a k tomu sa Dashner podľa môjho názoru sám zamotal vo svojich myšlienkach, hlavne čo sa týkalo Chaosu, Teresy a Thomasa. Stále nechápem načo tam autor vtrepal to rozprávanie v myšlienkach, absolútne mi to nesedí do takéhoto príbehu.

Z vecí, ktoré som vymenovala sa Dashnerovi podarilo najlepšie predať chorobu, ktorú opísal skvelo a jedinečne. Neboli to obyčajní zombíci, boli to jednoducho chorí ľudia, ktorí sa stávali šialenejšími a šialenejšími. Autor čitateľom ukázal všetky štádia, od tých ešte ľudských, až po tie strašidelné.
Už keď som pri tých plusoch, tak spomeniem ešte jeden. Síce autor premrhal zaujímavý dej a, ako som už spomínala v recenzii na Labyrint, tie skúšky mi nedávali zmysel, musíme Dashnerovi uznať, že dokáže napísať skvelé akčné scény, pri ktorých každý čitateľ tŕpne.
Či už to boli menšie scény uprostred knihy, alebo ten veľký bum na konci, stále som sa mykala, nadávala, ochkala a pevne zvierala knihu. Scény boli opísané dosť realisticky a s dávkou adrenalínu, ktorá posadne určite každého čitateľa.
Napriek tomu, že vo mne autor nevyvolal žiadne milé, ľútostivé a neviem aké presladené pocity, dokázal ma dokonale nahnevať a vyhecovať.

Najväčším mínusom knihy boli postavy, ktoré mi Dashner dokonale znepriatelil a znechutil. Mala som málo Newta, Minho bol akýsi divný, Thomasa a Teresu úprimne nenávidím, o priečku sa delia s Brendou, Jorgom a Arisom. Nemám ani čo viac dodať k tejto téme, pretože by som tu len nadávala a krútila hlavou. Nebola tam ani jedna postava, ktorá by sa mi páčila, s výnimkou Minha, ktorý tiež mal svoje temné momenty.

Ak mám knihu celkovo zhodnotiť, bola o niečo lepšia a akčnejšia než Labyrint, ale zároveň o niečo horšia, čo sa týka postáv, ktoré som tu znenávidela. Medzi dielmi nebol až taký veľký rozdiel, s výnimkou konca, ktorý bol pri tejto knihe lepší vďaka cliffhangeru, ktorý donúti čitateľa pokračovať v sérii, aj keď si je už na začiatku istý, že trojku už neprečíta, tak ako ja.
Séria Labyrint je taká všelijaká. Buď ju ľudia milujú, alebo sa proste nevedia začítať. Ja patrím k tej druhej skupine, aj keď musím uznať, že to nie je katastrofa, dá sa to čítať a je to aj dobré, no nič výnimočné. Preto to budem odporúčať hlavne ľudom, ktorým sa páčila jednotka, pretože dvojku si zaľúbia určite ešte viac.

Recenzovala: Denisa Lesniaková

http://danybooks.blogspot.sk/2015/09/rc-james-dashner-zhorenisko.html